Už som tu dlho nič nenapísala a momentálne mám tak neopísateľné zvláštne obdobie a nič nepomáha, tak idem vyskúšať toto.
Čím ďalej tým ťažšie sa nútim do učenia. A pritom ma to baví aj všetko, ale mám hrozne taký márnivý a stupídny pocit, že keď za tridsaťdva dní zomriem tak by to bolo aj tak zbytočné.
V poslednej dobe sa stále zamýšľam nad takými abstraktnými vecami ako o čom je vlastne ten život a ako sa za neho nič ani nedá stihnúť poriadne. A keď niečo chcete poriadne urobiť, musíte sa na to jednostranne zamerať a potom vám uniká veľa iných, zaujímavých vecí. A aký význam v tomto celom divadle má jednotlivec? Sa narodíte a všetko máte pripravené, každý vás obskakuje a potom všetko beriete ako samozrejmosť. Niekedy ľudia žili s vedomím, že sú tu len vďaka tomu, čo urobili ľudia pred nim a že sú na tom závislí aj ľudia čo prídu po nich a patrične sa aj správali. Teraz sa ľudia tvária, že sú nezávislí jednotlivci, môžu si robiť čo chcú a len si užívať život. Čo vlastne má zmysel urobiť v živote? Vynájsť peniclín, porodiť a vychovať 320 deti, z ktorých nejaké ďalše porodí nového Einstena alebo niečo úplne iné? Vždy som potrebovala mať pocit, že keď niekde som, niečo robím, niečo sa tým zmení. Možno len stačí niečo zmeniť, vytvoriť niečo nové. Vecí alebo ľudí. Žiť s vedomím, že každý koho spoznáte, tak naozaj spoznáte, sa tým nenávratne zmení a vlastne to, čím sa stane potom je tak trochu aj vašou zásluhou. Asi občas potrebujeme ľudí, aby z nás dostali to najlepšie, čím môžme byť. Opravili nás, odblokovali, hocičo, čo je potrebné.
Som pozerala také video "Why don't any animals have wheels?" áno, znie to absurdne, ale je dosť dobré (http://youtu.be/sAGEOKAG0zw) Podstata vlastne bola, že končatiny sú pre ich výhodnejšie, lebo kolesá sú síce dobré na ceste, ale na bežnom "prírodnom" povrchu veľmi neobstoja a zvieratá by si nikdy nestavali cesty, lebo sú príliš "nesebecké", keďže ich môže využivať hocikto komu sa zachce. Ľudia sú vlastne tak úplne skvostní ako živočíšny druh, vedia robiť nesebecké činy, prejavovať súcit, byť empatickí a napriek tomu vám z nich je poväčšine na vracanie. Čo robia, ako sa správajú. Lebo nerozmýšľajú, ale len konajú ako zvieratá, ale horšie, keďže to nerobia len na základe nejakých pudov, ale vždy je tam určitá prímes ľudskosti (teraz myslím tú odvrátenú stánku ľudskosti, ktorá je tiež tak veľmi typická pre ľudí).
Veľa rozmýšľam, možno až príliš. Niekedy mám pocit, že tým nič nedosiahnem lebo tu nemám s kým tie myšlienky zdieľať a rozvýjať čiže je to na hovno v podstate, lebo sama na nič neprídem.
Včera som si dala takú skvelú 10 km prechádzku, počas ktorej som na nič nemyslela, a mám pocit, že mi je lepšie. V poslednej dobe mám stále chuť tam ísť a stratiť sa. A potom sa znova nájsť. Lebo tak sa teraz cítim a je omnoho ľahšie nájsť sa v lese ako v živote.
