pondelok 17. marca 2014

Adrenalín

ako vieš že žiješ?
dotyk ľudských rúk
zvýši sa ti zvýši tep
niekto ti povie že je tomu tak
a vôňa karamelovej kávy
a teplých rajčiniek
hovoria sami za seba

Bola som dnes na sále, iba obyčajné stomatologické zákroky pod celkovou anestéziou. Všetko nové a vzrušujúce. Jedna mierna komplikácia, keď sa nám začal pacient budiť počas zákroku. Pohotová, pokojná, ale rázna reakcia doktorov v spolupráci so sestrami.
A mne sa vyplavil adrenalín, mierne zvýšil tep, nevedome som sa usmiala a vedela, že žijem.

Život

Toto je jeden z tých zriedkavých momentov, kedy píšem blog nie preto, že som smutná, nahnevaná alebo zmätená, ale preto, že som šťastná. A nie je to také chvíľkové vzplanutie dobrej nálady, ktoré občas príde na konci dobrého dňa. Teda je, ale je to oveľa viac. Mám pocit, že som najšťastnejšia, aká som bola za celý svoj doterajší život. (Detstvo sa do toho nedá objektívne rátať, lebo bolo plné nevedomosti a bezstarosti.) 
Snažila som sa rozmýšľať, prečo to je tak, čím je to spôsobené. Nie som schopná identifikovať jednu alebo pár vecí, ktoré by za to boli zodpovedné a možno práve tým to je. Je to veľa vecí, ktoré sú skvelé a sčítavajú sa spolu a kumulujú sa do jednej veľkej hromady, ktorá ma tak akosi upokojuje a vzrušuje zároveň. 
Vzťahy. Nikdy som nemala lepšie vzťahy s ľuďmi. Či už je to moja rodina alebo kamaráti. Ľudia príliš preceňujú romantické zväzky a podceňujú všetky tie ostatné. Tá sieť ľudí, s ktorými máte väzby rôznej sily, prepletené medzi sebou, v ktorej veľkú úlohu zohráva diverzita a komunita. Množstvo malých komunít, spoločenstiev, ktoré sa od seba v mnohom odlišujú, ale zároveň sú pestré vrámci svojich kruhov. Je skvelé niečo také mať a starať sa o to a vedieť, že oni sa postarajú o vás, ak bude treba.
Nebolo to dávno, čo som mala pocit, že keby som mala nejaký romantický vzťah, osobu, ktorá by bola viac moja ako niekoho iného, niekoho kto ma opraví, kto mi poviem, čo mám robiť, keď som stratená. Teraz si užívam svoj momentálny stav. Nebyť závislá na nikom, užívať si čas, kedy som sama a zároveň sa tešiť, keď trávim čas s ľuďmi, či už sú to jednotlivci alebo skupiny.
Ani moje predstavy o budúcnosti, čo sa týka školy a práce, už nie sú také apokalyptické a úzkostlivé. Viem, že toto je to, čo chcem robiť, dokonca už mám aj pár odborov, ktoré ma lákajú a viem, že keď niečo chcem, tak to budem mať. Lebo taká som. Perzistentná. Moja najlepšia a zároveň najhoršia vlastnosť.