Predstavte si dokonalé, z mrakov padajúce telesá, vďaka svojmu tvaru bezstarostne poletujúce po okolí, až do chvíle, kým nedopadnú na zem. Tam sú následne bezmyšlienkovite ušliapané, rozdrvené, premenené na kašu topánkami s hrubou podrážkou, nevkusnými opätkami, či dokonca chlpmi. Toľké mrhanie!
A teraz si predstavte toto: ste vonku, sneží. Ten druh snehu kedy vločky rady prekonávajú svoje intímne zóny a zhlukujú sa do skupín, vytvárajú zrazeniny, bez námahy padajú, nikam sa neponáhľajú. Zdvihnete hlavu a zrazu to uvidíte. Príležitosť. Uhýbať sa im, pretekať sa s nimi v horizontálnej rovine, len tak tam stáť a pôsobiť dojmom nadchádzajúceho epileptického záchvatu. Zadívať sa hlbšie do oblohy a mať pocit, že ste medzi nimi. Stúpať medzi ne a nechápať, prečo majú tendenciu ísť opačným smerom. Možno majú pocit, že dole ich čaká niečo lepšie, to budú asi sklamané.
Z ničoho nič, inštinktívne otvoríte ústa a jedna vločka vám spadne na jazyk. Dospelí sa smejú deťom, že jedia sneh, lebo ho zjavne nikdy neochutnali, alebo len zabudli ako chutí. Tá chuť je nič oproti pocitu jednej dokonalej vločky na špičke jazyka. Možno to je len kryštalická forma vody s nejakými prímesami, no z nejakého dôvodu chutí božsky. Ako ľadové osvieženie v lete. A takto si vykračujete po meste, s pocitom, že po tých pár minútach ste už expert na vločky, čakáte len na tie dokonalé, perfektné tvarovo aj chuťovo. A do toho vám nejaký okoloidúci zaželá dobrú chuť.
Je mi dobre na tomto svete.
Faktická poznámka: Brnenské vločky nechutia ani zďaleka tak dobre ako tie popradské.
