"Niečo sa deje s ľuďmi, to nebolo vždy také podľa mňa."
"Podľa mňa aj my sme boli také, tak nám to nevadilo, sme si to nevšímali, ale teraz sme dokonalé."
"No a teraz my trpíme lebo sme dokonalé, to je systém."
Tak nejak by sa to dalo zhrnúť. Dobrá správa je, že už zase rada trávim čas sama, bohužiaľ je to dôsledok toho, že ho nemám chuť tráviť s ľuďmi naokolo.
Ľudia sú ako skladačky, ktoré majú tisíce kúskov a nemáte k nim predlohu. Niektoré sú nahádzané na kope, iné zase usporiadanejšie a viac pootáčané, takže je s nimi menej práce a sú menšou výzvou. A potom začnete, pekne systematicky skladáte okraje, dlhé hodiny, investujete do toho svoj drahocenný čas a niekedy sa jednoducho dostanete do bodu, keď si poviete "Hm, vôbec sa mi nepáči ako sa táto skladačka začína črtať a pritom vyzerala tak atraktívne a milo!" inokedy je to príjemné prekvapenie, keď si len tak mimovoľne skladáte a zrazu sa pred vami začne črtať krásny obraz.
Nie je nezvyčajné, že skladačkám chýbajú kúsky, je dosť možné, že len spadli na zem, to je ten lepší prípad, alebo ich už stihol pohltiť vysávač alebo už dávno skončili na smetisku. No a kto by mal chuť púšťať sa do takéhoto niečo, všakže? Háčik je v tom, že to nezistíte hneď. Myšlienka tejto zaujímavej metafory by sa dala zhrnúť asi nejako takto: Skladačky nemajú ruky a preto si svoje stratené kúsky nemôžu nájsť a pozbierať sami. A keď občas tvrdia opak, neverte im.
Ľudia majú veľa pohnútok, prečo robia isté veci, a častokrát si toho nie sú vedomí. A preto nechcem o nikom tvrdiť, že je povrchný, lebo ich
tak dobre nepoznám a povrchnosť je často len ich ochranou, vedomou či nevedomou, pred všetkým čo je zlé, pred nechcenými myšlienkami. Všetci predsa chceme byť šťastní, nie? O tom je život, vezmite sa, ľúbte sa, majte deti, buďte šťastní. Zabudnime na zlé veci, utopme ich v alkohole, obklopme sa ľuďmi, aby sme stratili pojem o tom, kto sme. Odpútať sa od samého seba alebo ešte lepšie, nevedieť kto ste a nesnažiť sa to zistiť. Hovoriť ľuďom, že to nechcete riešiť, prosiť ich, aby vás len rozveselili a zabudli na to.
Presne ako napísal úžasný Ray Bradbury vo Farenheitovi 451: "People want to be happy, isn't that right? Haven't you heard it all your life? I want to be happy, people say. Well, aren't they? Don't we keep them moving, don't we give them fun? That's all we live for, isn't it? For pleasure, for titillation? And you must admit our culture provides plenty of these." Môžem o nich povedať, že sú povrchní, ale nie som potom aj ja povrchná, keď robím takéto závery bez dostatku informácii?
Cítim sa ako pozorovateľ. Bez citov k postavám, ktoré vidím. Nezasahujem, lebo neviem ako, ako im vysvetliť, že to nie je správne alebo mám len ja ten pocit, že takto to nemá byť? Hovoria: "Toto bol hrozný večer, asi najhorší." a ja neviem či sa zveličovanie stalo už tak bežným javom alebo to myslia vážne, nemôžu to predsa myslieť vážne, však?
Veď sa ani nič nestalo. Nechápem. Som odpojená od ich zmýšľania, smejem sa, lebo ma prekvapuje, čo riešia, o čom hovoria, nad čím sa pohoršujú. Príde mi to absurdné. Musia mať aj iné stránky, nejaký dôvod prečo robia veci, prečo takí sú. Ale tak ako uznajte nemôžem to stále hľadať za nich. Asi mi neostáva nič iné len pokračovať v skladaní.
