Ľudia

Ľudia sú zvláštni. 

Som si myslela, že to len ja som taká vadná, že nestíham rozmýšľať, keď niečo hovorím, ale teraz sa mi zdá, že poniektorí nerozmýšľajú ani predtým, ani potom. Teraz vychádzam čisto z empirického pozorovania niektorých ľudí na najlepšom styčnom sociálnom bode - v autobuse. Totižto niektorí jedinci tohto druhu sú zatrpknutí až natoľko, že už nemyslia na nič iné, len na seba, vidia sa ako najväčšie obete a vybíjajú si to v autobuse. Jeden je hnusný na niekoho, ten je dotknutý, chce mu to vrátiť späť, všetci máme skazený deň. Áno, toto je to ľudstvo, čo vynašlo logiku. Títo konktrétni ľudia to zjavne nie sú, tí ešte ani nepochopili koncept tohto pojmu. Ono to je tak ľahké. Ste k niekomu milí, ten je buď tak šokovaný z toho natoľko, že nemá slov alebo je k vám milý späť - všetci majú pekný deň. Ste k niekomu hnusní, sú dve možnosti:
a) máme tu bežného working class homo sapiens sapiens, ktorý sa riadi svojimi pudmi a je k vám hnusný ešte viac, lebo vám to chce vrátiť a myslí si, že ste k nemu hnusný neprávom
b) máme tu 1% populácie, ktorá by vám niečo pekné odvetila s úsmevom a vysvetlila, že dá sa to aj inak povedať
O 20 rokov toto bude chodiť ako reklama platená štátom, lebo ľudia sa už vôbec nebudú vedieť k sebe správať, tak to vidím.
Niekto mi raz povedal, že keď niekomu niečo pekne vysvetlíte, je dosť vysoká pravdepodonosť, že to pochopí a niečo zmení, napríklad na svojom správaní. Teda, ak to je nejaký rozumný človek. Uvediem príklad. Jeden spolužiak má občas vážne hrozné poznámky, také otrávené, jemne povýšenecké, no fakt zle sa to počúva, ale nie je zlý, popri tomto charakterovom ryse vie byť aj veľmi milý. Tak ho teraz poslednú dobu stále napomínam, tak vážne milo to robím - na svoje pomery - aby si vedomil, že to je vkustku nemilé. A včera a mi normálne ospravedlnil, že to robí, takže vyzerá to nádejne. Ešte ho musím presvedčiť, že vôbec nemá dôvod byť otrávený a svet bude hneď krajší.
Na druhej strane, ľudia vedia byť aj neskutočne geniálni, dokonca lepší ako rajčinky. Ale to fakt len niektorí, to zase aby ste si nemysleli, že je zo mňa teraz nejaký altruista. Zase jeden konkrétny príklad. Sú to také maličkosti, ale tie sú najlepšie. Minule, keď tu bola spolužiačka, som jej povedala, by si zobrala magnetku krtka, akú len chce, ktorá sa jej najviac páči, lebo viem, že ho má rada. A ona včera zistila, že má dve ceruzky s Krtečkom, tak mi jednu dala. Made my day. :-) Vo všeobecnosti je svet krajší, keď si ľudia pomáhajú a sú na seba milí, aspoň občas a oveľa viac ako si to niekto zaslúži. Nie je to až také nereálne a utopistické ako sa zdá.


Toto som našla niekedy tento týždeň, stojí za pozretie, Chaplin bol vážne génius.

 "We all want to help one another. Human beings are like that.
We want to live by each other's happiness, not by each other's misery.
We don't want to hate and despise one another.
In this world there's room for everyone and the good earth is rich and can provide for everyone.
The way of life can be free and beautiful but we have lost the way."

No need

Vymýšľanie titulkov je časovo náročná a sčasti nepodstatná činnosť, na ktorú momentálne nemám čas, takže len takto.
Som spokojná s tým, ako konečne rozumne využívam ten čas, ktorý precestujem - čítam. Práve dnes som dočítala Záhrobnú knihu od Neila Gaimana a bola vážne brilantná. Teda dočítala som ju cez prednášku z biofyziky a biológie, lebo boli extémne nudné. Musím doložiť aj dva citáty, ktoré ma vskutku oslovili -  "Ľudia si nechcú pamätať nepochopiteľé veci, bez nich sa im zdá svet ľahší." a "Ľudia žijú tak rýchlo, že nemajú čas na život." Neviem čo budem čítať zajtra, ale v piatok chcem zájsť do knižnice a požičať si niečo od G.K. Chestertona a jedinú knihu od Stephena Frya, čo tam majú. Musím si už vybaviť ten prechodný pobyt, aby som mohla mať členstvo v normálnej knižnici, lebo toto je nonsens.
A zajtra znova posledný deň vyučovací. Rozmýšľam, prečo mi ten týždeň v škole tak rýchlo ubieha. Asi to bude tým, že buď spím alebo som v škole. Ale páči sa mi tam. Veľmi. Včera sme mali cvičenia z prvej pomoci v detskej nemocnici a potom sme sa hrali na takom rozkošnom detskom ihrisku do 6 rokov, čo tam mali. Si predstavte kolotoč, ktorý má dookola sedačky ako na bicykli a také roztomilé šlapátka, niečo brilantné. Keď toto nevyrieši obezitu u detí, tak už nič. To mi prípomína tú hlášku: "To je ako nič, čo som videla." :D Ale to už odbočujem, zase. Radšej by som mala odbočiť k učeniu.
Ale ešte jedna fotka zo štvrtku. Lebo sme na nej božskí. A v pozadí Janáčkovo divadlo s aktuálnym predstavením Labutí jezero.

Tak

Dnes to budú len také myšlienkové útržky, vlastne ako vždy. :-)
Tento víkend tu bola Sima. Bolo úplne skvelo. Najprv sme si v piatok zašli do kostiarne, kde Sima po pol hodine zistila, že to sú naozajstné ľudské kosti a začala sa nad tým pohoršovať, či je toto normálne. Do anatomického múzea ju radšej ani neberiem. Teda vlastne ešte pred tým sa neskutočne smiala na vete: "Dobrý deň, máte dolnú končatinu?" Ćo vám poviem, iný svet. Niekomu príde vtipné toto a niekomu zase, že vyrábajú pravítka, na ktorých je miniaturizovaný záchod, umývadlo a ktovie čo ešte  v rôznej mierke. Ako, posúďte sami. Potom bol smiech, veľa smiechu, učenie. 
Ďalej update komu sa ako darí. A ja som zistila, že zase  som skĺzla do toho stereotypu odsudzovania ľudí a myslenia si, že sú debili. Viete taká tá situácia, keď ste s niekým a ten zmení váš pohľad na toľko vecí a potom mesiac nič. Nemá vás kto napomenúť, že ľudia nie sú debili alebo respektíve,  že sa tak správajú z nejakého dôvodu. Nemá vám kto ukázať ten druhý pohľad na vec a ste späť v regresívnej krivke. Zo začiatku, keď som tu bola som si chvíľu aj vyčítala, že som nešla do Bratislavy. Teraz už nie, lebo sú tu veľmi milí ľudia a mám úžasných spolužiakov, ale aj tak. Veď viete.
A potom ten pocit, keď vám začne liezť na nervy niekto, s kým  ste dva roky skvelo vychádzali. Z prostého dôvodu. Predtým ste mali toho strašne veľa spoločného, potom sa jeden zmenil a už nechce byť taký ako pred tým a vidí svoje niekdajšie správanie v tom druhom a bytostne to neznáša. Len preto, že sa v tom tak strašne vidí. Veď viete.
Tak a dnes idem konečne domov! Ani sa mi nechce veľmi, teda vôbec, učiť sa nestíham, nič nestíham, chcem ísť dnes s našimi vonku a popravde, domov sa ani veľmi neteším. Teším sa akurát na Moniku a Simu, čo je tak ak trošku smutné, ale tak, čo už. Som zvedavá ako to tam bude vyzerať.
Čeština je fakt krásny jazyk. Má úplne najmilenejšie zdrobneniny aké poznám a oslovujú ma vo vokatíve ako, what's there not to love?
A neznášam bezmocnosť. Taký ten pocit, keď chcete klesnúť do kolien a revať, lebo nič iné sa nedá robiť, neviete čo máte robiť, nemôžete nič urobiť, abyste niečo zlepšili, abyste niekomu pomohli. Najhorší pocit na svete.
Tak a tak. Tik a tok. Idem sa baliť.

Update

Monika povedala, že si mám založiť blog, lebo chce vedieť, čo sa deje v mojom živote. Síce je teraz na dovolenke, ale tak možno v jednej z pyramíd chytí nejaké wifi. Alebo si to prečíta potom.
Oficiálne som adaptovaná sa režim 7 hodinového spánku. Vážne. Cez víkend absolútne samovoľne a nedobrovoľne sa budím o siedmej ráno. Ale tak aspoň dokážem plnohodnotne fungovať počas dňa bez potreby poobedňajšieho oddychu.
V škole tak mierne hekticky, učím sa kde sa dá. Vlastne sa učím hlavne anatómiu a vám poviem, mám dosť. Ale baví ma to. Hlavne tie latinské názvy a všetky útvary, ktoré je vidno aj na povrchu a sa dajú nahmatať. Meanwhile, na cvičeniach z biofyziky sa mi zatiaľ podarilo dať obidva labáky na plný počet, čo prisudzujem svojmu talentu na plodenie pseudovedeckého textu. Spolužiakov mám vážne zlatých, teda samozrejme na určité výnimky vyplývajúce z Gaussovej krivky. Veľa ich tam vyzerá dosť pozoruhodne a zaujímavo, musím si nájsť nejaký objekt vhodný na skúmanie, už mi začína mozog korodovať, keď tu nemám Simu. Ale príde vo štvrtok! Sa teším, už len tri dni! 
Inak prihlásila som sa na taký jeden projekt, kde budeme raz do týždňa chodiť za deťmi do nemocnice. Dosť som váhala, hlavne kvôli tomu záväzku, ale tak, treba vyskúšať niečo nové, zaujímavé to bude určite a musím sa naučiť nejakej zodpovednosti konečne, dodržovanie sľubov a tak. To mi veľmi nejde. Ani neviem prečo vlastne. Asi to bude tým, že som viac-menej egoista. Ako snažím sa nebyť, ale veľmi sa mi to nedarí, zišla by sa nejaká morálna podpora. Si musím nájsť. Človek hocičo, čo chce, si musí nájsť. To je najhoršie.

Walking

Je vážne ťažké usporiadať myšlienky do slov a viet. Asi preto neustále odbáčam od témy. Vlastne, keď sa to tak vezme, ja ju len rozvetvujem, až do takých rozmerov, že občas zabudnem, kde vlastne začala. Iné som chcela.
Posledných pár dní sa rada prechádzam. Len tak. Zo školy sa tých zvyšných 5 minút nezveziem, ale idem pešo. Pomedzi stromy, po tráve, zbieram si listy, žalude, gaštany a iné milé jesenné veci. A počúvam Stephena Frya. Je to môj osobný momentálny boh. Jeho hlas, myšlienky a názory v spojení s prírodou, to je čistá dokonalosť. Príroda vážne upokojuje, po ťažkom, zlom alebo aj dobrom dni, v lese sa zdá všetko krajšie, také vyvážené a rôznorodé. Každý strom a list má osobitú geniálnu štruktúru a tvar. Sa mi páči, že v každom väčšom meste je nejaký park alebo lesopark, aj keď v nich býva dosť veľa ľudí. Osobne mám radšej les, kde občas stretnem nejakého milého starého dedka na hubách. Ale postačí.
Snažím sa chodiť a všímať si všetko okolo seba. A nie len v lese, ale všade kde sa pohnem, v autobuse hlavne, tam je to najzaujímavejšie. Všakovaké skupiny ľudí, rôzne veci sa dajú vyvodiť z ich výzoru, výrazu tváre a gestikulácie. Baví ma všímať si všetko a analyzovať to. Ako povedal Stephen Fry: "You should use your eyes to look out to, not to be look into. Than the world opens up in front of you."
Ďalšie pozitívum prechádzky je, že veľa rozmýšľam. Keď som tu takto teraz sama, nemám veľa podnetov na zamyslenie, niečo s čím by som si lámala hlavu, okrem učenia. Na veľa vecí sa dá prísť počas takej prechádzky. Hlavne si uvedomujem, že zase začínam robiť veci, s ktorými som chcela prestať. Súdiť ľudí, byť negativista, byť protivná k ľuďom. Občas tak skĺznem do toho niekdajšieho stereotypu a nie je tu nik, kto by ma z toho vytiahol. Potrebujem iný pohľad, niekoho kto by mi protirečil, keď niečo poviem, hádal sa so mnou, a nie súhlasil. Takto sa ďaleko nedostanem. Vyzerá to tak, že môj osobný rozvoj si tu chvíľu bude stagnovať, v najhoršom prípade prejde nejakou regresiou, kým si niekoho takého nenájdem. A to vám teda poviem, ľudia sa hľadajú dosť ťažko, na to, že ich tu toľko je. Asi v tom je ten problém, treba oddeliť zrno od plevele, či od čoho a zrno od toho, čo sa tvári ako zrno a plevel od toho, čo je vlastne zrno. Ako vravím, delikátna, prudko komplikovaná záležitosť. Idem sa ja radšej medzičasom venovať škole.

Wasted

Založila som si blog. Fakt som nechcela, dlho som odmietala, keď mi to jedno dieťa navrhovalo, ale potom prišli labáky z biofyziky a chémie. A že vraj forma ide sama. Taký blud, ale treba to overiť. A teraz by som vážne mala ísť dokončiť tú vec.