Vtipné..

(na začiatok len malá poznámka: bude to celé obočenie od odbočenia a nedokončené myšlienky a podobne, ako vždy, keď a snažím niečo povedať. bude to celé akýsi nesústredný myšlenkový prúd, ktorý sa bez akéhokoľvek fyzikálneho doloženia náhle zastaví. jednoducho sú to len veci, ktoré ma v poslednej dobe nechali rozmýšľať)


..aké majú ľudia predsudky. Vlastne to ani tak nie je o súdení, asi je to len nejaká primárna odozva primitívych mechanizmov mozgu. Všetko nové, čo vidia, si spájajú s niečím, čo poznajú, pekne vezmú samolepku, označia to a hneď sa cítia lepšie a bezpečnejšie. Horšie je, keď niečo nemôžu zaradiť, totálne spanikária. Samozrejme, nie všetci, o ničom sa nedá hovoriť vo všobecnosti a už vôbec nie ľuďoch. Ale podľa mňa to je default setting väčšiny, akýsi mechanizmus prežitia. Dá sa to odnaučiť, stetávaním množstva ľudí a uvedomením si, že nikdy neviete, čo môžete od nich očakávať a určite sa to nedozviete len tak. Ale to si vyžaduje čas a v dnešnej dobe a všetci tvária ako keby ho mali málo. 


Je zaujímavé, že ľudia majú prirodzené sympatie k pekným ľuďom. Vždy to tak bolo a vždy bude. Lebo primárna odpoveď, čo dostávame od mozgu je emocionálna, to je ako v pohode, horšie je, že u niekorých sa tá sekundárna, akože rozumová, nedostaví ani po rokoch.
Tiež je zaujímavé, že druhá  vec, čo nás na iných najviac priťahuje, je talent. Každý obdivuj niekoho, kto niečo dokáže, hlavne, keď je to niečo, čo ste sami nikdy nevedli a chceli ste. A zase, keď vidíte niekoho a odsúdite ho za to ako vyzerá a potom zistíte, že dokáže niečo mimoriadne, hneď sa na neho pozeráte inak a sa tvárite ako keby ste to vedeli all along. Mozog je vtipný, taký egoistický.
Zaujímavé vec číslo 3 - veľa ľudí si málo uvedomuje vlastný talent, čo sa dá ľahko pochopiť, kedže keď niečo viete, príde vám to strašne ľahké a navyše nadobudnete pocit, že to vie každý. A potom vám príde, že nič neviete, že vás niekto totálne osral, keď sa tieto special skilly rozdávali alebo kupovali alebo čo sa s nimi robilo. Samozrejme poznáte tú totálne klišé hlášku, že každý je v niečom dobrý, ale tak ako, kto by veril nejakým klišé sračkám. Takže zatiaľ čo vy sa totálne podceňujete a zmierujete sa s tým, že ste neschopné hovno, niekto iný vás obdivuje za to, čo viete, čo dokážete, akí ste. Je to celkom milé, keď sa to tak vezme. Asi na to potrebujeme ľudí, aby nám ukázali v čom sme dobrí a naopak. Ľudí, ktorí sú totálne iní ako my.


Niekedy mi to príde, ako keby sme boli izolovaní od seba navzájom a pritom nás je všade tak veľa, až príliš. Problém je, že keď používame tú totálne sofistikovanú vec čo sme s takou námahou vyvinuli - akože jazyk - tak plýtvame slovami na konštatovanie veci zrejmých, povrchné rozoberanie správania iných ľudí, bez toho aby sme o nich čokoľvek vedeli a podobne. Preto nevieme nič o sebe navzájom a máme ilúzie ako keby sme žili na samotke. Iba vy a váš egoistický mozog, ktorý vám hovorí, že len vy ste na tom takto, lebo mozgy iných ľudí nepoznáte. Už neviem kam presne som týmto mierla, ani ma to nenavádza na žiadne iné odbočenie, takže už asi skončím s týmto myšlienkovým fiaskom a pôjdem sa učiť.