Weird, strange and peculiar

Už som tu dlho nič nenapísala a momentálne mám tak neopísateľné zvláštne obdobie a nič nepomáha, tak idem vyskúšať toto.

Čím ďalej tým ťažšie sa nútim do učenia. A pritom ma to baví aj všetko, ale mám hrozne taký márnivý a stupídny pocit, že keď za tridsaťdva dní zomriem tak by to bolo aj tak zbytočné. 

V poslednej dobe sa stále zamýšľam nad takými abstraktnými vecami ako o čom je vlastne ten život a ako sa za neho nič ani nedá stihnúť poriadne. A keď niečo chcete poriadne urobiť, musíte sa na to jednostranne zamerať a potom vám uniká veľa iných, zaujímavých vecí. A aký význam v tomto celom divadle má jednotlivec? Sa narodíte a všetko máte pripravené, každý vás obskakuje a potom všetko beriete ako samozrejmosť. Niekedy ľudia žili s vedomím, že sú tu len vďaka tomu, čo urobili ľudia pred nim a že sú na tom závislí aj ľudia čo prídu po nich a patrične sa aj správali. Teraz sa ľudia tvária, že sú nezávislí jednotlivci, môžu si robiť čo chcú a len si užívať život. Čo vlastne má zmysel urobiť v živote? Vynájsť peniclín, porodiť a vychovať 320 deti, z ktorých nejaké ďalše porodí nového Einstena alebo niečo úplne iné? Vždy som potrebovala mať pocit, že keď niekde som, niečo robím, niečo sa tým zmení. Možno len stačí niečo zmeniť, vytvoriť niečo nové. Vecí alebo ľudí. Žiť s vedomím, že každý koho spoznáte, tak naozaj spoznáte, sa tým nenávratne zmení a vlastne to, čím sa stane potom je tak trochu aj vašou zásluhou. Asi občas potrebujeme ľudí, aby z nás dostali to najlepšie, čím môžme byť. Opravili nás, odblokovali, hocičo, čo je potrebné.

Som pozerala také video "Why don't any animals have wheels?" áno, znie to absurdne, ale je dosť dobré (http://youtu.be/sAGEOKAG0zw) Podstata vlastne bola, že končatiny sú pre ich výhodnejšie, lebo kolesá sú síce dobré na ceste, ale na bežnom "prírodnom" povrchu veľmi neobstoja a zvieratá by si nikdy nestavali cesty, lebo sú príliš "nesebecké", keďže ich môže využivať hocikto komu sa zachce. Ľudia sú vlastne tak úplne skvostní ako živočíšny druh, vedia robiť nesebecké činy, prejavovať súcit, byť empatickí a napriek tomu vám z nich je poväčšine na vracanie. Čo robia, ako sa správajú. Lebo nerozmýšľajú, ale len konajú ako zvieratá, ale horšie, keďže to nerobia len na základe nejakých pudov, ale vždy je tam určitá prímes ľudskosti (teraz myslím tú odvrátenú stánku ľudskosti, ktorá je tiež tak veľmi typická pre ľudí).

Veľa rozmýšľam, možno až príliš. Niekedy mám pocit, že tým nič nedosiahnem lebo tu nemám s kým tie myšlienky zdieľať a rozvýjať čiže je to na hovno v podstate, lebo sama na nič neprídem.

Včera som si dala takú skvelú 10 km prechádzku, počas ktorej som na nič nemyslela, a mám pocit, že mi je lepšie. V poslednej dobe mám stále chuť tam ísť a stratiť sa. A potom sa znova nájsť. Lebo tak sa teraz cítim a je omnoho ľahšie nájsť sa v lese ako v živote.

Ňom ňom ňom

Mám sa skvelo. :) Začína jar, minulý týždeň sme tri dni boli kŕmiť divočákov a budúci ideme na hrad. Mám korčule v Brne a  v sobotu a v nedeľu sme boli behať, teda ja som sa korčuľovala, samozrejme. :D Ten pocit, keď som sa po pol roku korčuľovala, bol neskutočný.
Občas prší, hlavne ľuďom v hlave a potom nevidia veci, ktoré sú tu stále. Pekné veci. Len sa treba trošku pozrieť vonku a ísť niekde. Na hrad, na výlet s lamami, na priehradu a tak všeobecne všade, lebo VŠETKO BUDE. Milujem tú vetu. A ešte lepšie znie, keď vám to niekto povie. :)
"There is nothing either good or bad, but thinking makes it so." Musím si znova pozrieť Hamleta.

Raz si hore, raz si dole

Mal by byť každý víkend taký úžasný. Raňajky na balkóne, hranie tho istého pexesa stále dookola (ha! stále som v ňom dobrá!), prechádzka nikam, objavovanie  lesov a podivných tunelov Brna, platby v naturáliách a lúčenie sa pri vlaku. Nečakane skvelá zostava ľudí a plány, ktoré sa vždy nejako nečakane zvrtnú.

Potrebujem kameru. Chcela by som to všetko zachytiť a potom, keď mi budete chýbať, tak si to pustiť. Alebo ešte lepšie, pustiť si to s vami na nejakej chate, natočiť to a znova si to pustiť.  

VIDEO INCEPTION. 

Ale vážne, to by bolo epické.
Teraz idem prejsť na zápornú časť sínusiody s nádejou, že nebude mať dlhú periodu. 
A Monika, stále ťa tu čakajú gaštany, aby si si nejaký vybrala :)

A Raduška, všetko najlepšie :) Pána, to by bolo aké skvelé, keby si tu tento víkend bola aj ty. Ale mala si tiež geniálny víkend, tak sa to vykompenzovala nejako :P

Just so you know

S Natáliou sme si kúpili lístky na Pohodu. Vysoko spontánne, z peňazí, ktoré nie sú naše. Ale tak treba sa nejako motivovať. Som prišla na to, že u mňa celkom funguje motivácia vinou.

Možno som prišla na to, prečo sa nedokážem učiť. Viete, ja som sa nikdy veľmi neučila, maximálne som si urobila úlohy a bolo. Jednoducho som to nepotrebovala. Bohužiaľ, v tomto štádiu mojho vzdelávania sa už viac nemožem spoľahnúť na nejakú tú difúziu a osmózu. Musím sa učiť, seriózne. Ale ako zatiaľ celkom chodím na prednášky, začnem si písať poznámky alebo čo a bude to lepšie. Treba sa adaptovať.

Systém mojho zmýšľania je úplne mimo, prisahám. Vezmem nejakú situáciu, predstavím si všetky možné smery, ktorými by sa mohla uberať a potom vyberiem ten najhorší a úplne sa do neho vžijem. Ako vážne, prečo to robím? Niekedy až príliš myslím na to, čo sa može stať a potom je celkom ťažké sústrediť sa na to, čo sa deje.

A korčule. Potrebujem korčule, včera som videla nejaké deti ako sa korčuľujú, úplne to jatrí moje rany, že tu nemám žiadnu fyzickú aktivitu. Vlastne nechcem len hocijakú aktivitu, chcem korčule. Milujem korčule. Už iba tri týždne a budeme spolu.

Vážne ma začína ubíjať social talk. Viete, také tie rozhovory, keď sa ľudia rozprávajú o ničom, poprípade o iných ľuďoch, o počasí, hovoria o sebe, ale pritom nič osobné, it's getting a bit boring. Niektorí majú potenciál, ale tak na to treba veľa času, aby sa ľudia, ktorí sa poznajú strašne krátko rozprávali aj o niečom hlbšom ako čo dnes urobila tá a oná a neviem kto. Zatiaľ poznám len jednu výnimku. Spolužiaci sú vždy taká zvláštna skupina ľudí, ktorých poznáte, ale vlastne ich nepoznáte. Vídate ich každý deň a máte o nich utvorený nejaký obraz, ktorý je často prudko zavádzajúci. No vždy len niektorých spoznáte aj viac. Keď niekoho trochu poznáte a viete, že ho chcete spoznať viac. Zistila som presne podľa akých kritérií zaraďujem ľudí do tejto skupiny. Vtipní, skvelý smiech, pekný úsmev a správna miera poškodenosti nikdy nie sú na zahodenie. A musísm vám povedať, zatiaľ to funguje celkom.

Tak a teraz ma čaká tráviaca sústava. Od pharynxu až po canalis analis (seriózne, kto vymýšľa tieto názvy).
A len tak na záver, citát od Johna Greena z Looking for Alaska. Potrebujem si od neho niečo prečítať, vážne.
“When adults say, "Teenagers think they are invincible" with that sly, stupid smile on their faces, they don't know how right they are. We need never be hopeless, because we can never be irreparably broken. We think that we are invincible because we are. We cannot be born, and we cannot die. Like all energy, we can only change shapes and sizes and manifestations. They forget that when they get old. They get scared of losing and failing. But that part of us greater than the sum of our parts cannot begin and cannot end, and so it cannot fail.”
Sme invincible, deti moje krásne, tak na to nezabúdajte.

No title at all

Always fucking wasting my fucking time
and I don't even know fucking WHY!

I could be fucking brilliant, you know. I should start.

Príbehy a myšlienky

(UPOZORNENIE! Článok obsahuje veľké množstvo zámen a častíc, ktoré sa záhadne často opakujú. A odbočenia, tých tam je tiež dosť, ale len takých menších, maličkých a nenápadných, žiadny myšlienkový strom to nie je, len taký ker :)
Ako sa rodia také myšlienky a nápady a iné veci abstraktného charakteru? A hlavne ako vznikajú úplne nové, originálne myšlineky a brilantné príbehy plné nových svetov, ktoré vznikli a existujú len v mysliach ľudí? Nad tým rozmýšľam už dobrý mesiac.

Tak si to rozoberme. Taká basic myšlienka vzniká obyčajne ako odpoveď na určitý podnet, vonkajší alebo vnútorný, a vnútorný podnet vzniká ako súčasť nejakej asociácie vyvolanej zase nejakým podnetom alebo niečo také. Ako tomuto chápem a je toho schopný a má na to predpoklady každý jedinec. Ale ako vzniká nápad? Alebo nový príbeh? Je to len nejaká modifikácia toho, čo sme videli alebo poznáme alebo niečo, čo sme si vysnívali alebo čo to vlastne je? Lebo mám pocit, že toho nie som schopná. Teda, nových myšlienok a nápadov myslím. Už dlhšie mám ten pocit a čím ďalej tým viac sa v ňom utvrdzujem. 
Prišla som na to ako rozmýšľam - ja vlastne nerozmýšľam, len čakám, kým odpoveď príde ku mne. Teda, tak som to robila niekedy, vážne sa snažím s tým prestať, ale pre mňa je to ľahšie, nechať mozog nech sa prehrabe v záznamoch a nájde nejakú zhodu. Takže vždy, keď predo mnou stojí nejaký problém, hľadám situáciu, ktorú som už zažila a riešenie k nej. To znamená nič nové, stále to isté dookola. Čo je dosť blbé, keď si tak vezmeme
Lebo ja by som chcela. Stvoriť niečo - nové a brilantné. Ale viem, že keď ma čosi napadne, je to len niečo, čo som už niekde videla alebo počula. Teda, niekedy si to vlastne ani neuvedomujem. 
Ale zase, keď sa na to pozrieme z pohľadu teórie superschopností, o ktorej budem možno pojednávať v nejakom inom článku, toto zjavne nepatrí do kategórie superschopností, ktorými disponujem. Tak ako, nevadí no. Stále by som chcela vedieť ako sa to stane. 
A možno sú príbehy len hyperbolizovaná realita alebo nejaký jej zvláštny odraz v niektorom paralelnom vesmíre, ktoré je len málo odlišný od toho nášho. Alebo eufemizovaná skutočnosť. Ako rozprávky.
Je zaujímavé ako veľmi majú ľudia radi príbehy. A hlavne ako veľmi o nás vypovedajú príbehy, ktoré máme radi.

Vtipné..

(na začiatok len malá poznámka: bude to celé obočenie od odbočenia a nedokončené myšlienky a podobne, ako vždy, keď a snažím niečo povedať. bude to celé akýsi nesústredný myšlenkový prúd, ktorý sa bez akéhokoľvek fyzikálneho doloženia náhle zastaví. jednoducho sú to len veci, ktoré ma v poslednej dobe nechali rozmýšľať)


..aké majú ľudia predsudky. Vlastne to ani tak nie je o súdení, asi je to len nejaká primárna odozva primitívych mechanizmov mozgu. Všetko nové, čo vidia, si spájajú s niečím, čo poznajú, pekne vezmú samolepku, označia to a hneď sa cítia lepšie a bezpečnejšie. Horšie je, keď niečo nemôžu zaradiť, totálne spanikária. Samozrejme, nie všetci, o ničom sa nedá hovoriť vo všobecnosti a už vôbec nie ľuďoch. Ale podľa mňa to je default setting väčšiny, akýsi mechanizmus prežitia. Dá sa to odnaučiť, stetávaním množstva ľudí a uvedomením si, že nikdy neviete, čo môžete od nich očakávať a určite sa to nedozviete len tak. Ale to si vyžaduje čas a v dnešnej dobe a všetci tvária ako keby ho mali málo. 


Je zaujímavé, že ľudia majú prirodzené sympatie k pekným ľuďom. Vždy to tak bolo a vždy bude. Lebo primárna odpoveď, čo dostávame od mozgu je emocionálna, to je ako v pohode, horšie je, že u niekorých sa tá sekundárna, akože rozumová, nedostaví ani po rokoch.
Tiež je zaujímavé, že druhá  vec, čo nás na iných najviac priťahuje, je talent. Každý obdivuj niekoho, kto niečo dokáže, hlavne, keď je to niečo, čo ste sami nikdy nevedli a chceli ste. A zase, keď vidíte niekoho a odsúdite ho za to ako vyzerá a potom zistíte, že dokáže niečo mimoriadne, hneď sa na neho pozeráte inak a sa tvárite ako keby ste to vedeli all along. Mozog je vtipný, taký egoistický.
Zaujímavé vec číslo 3 - veľa ľudí si málo uvedomuje vlastný talent, čo sa dá ľahko pochopiť, kedže keď niečo viete, príde vám to strašne ľahké a navyše nadobudnete pocit, že to vie každý. A potom vám príde, že nič neviete, že vás niekto totálne osral, keď sa tieto special skilly rozdávali alebo kupovali alebo čo sa s nimi robilo. Samozrejme poznáte tú totálne klišé hlášku, že každý je v niečom dobrý, ale tak ako, kto by veril nejakým klišé sračkám. Takže zatiaľ čo vy sa totálne podceňujete a zmierujete sa s tým, že ste neschopné hovno, niekto iný vás obdivuje za to, čo viete, čo dokážete, akí ste. Je to celkom milé, keď sa to tak vezme. Asi na to potrebujeme ľudí, aby nám ukázali v čom sme dobrí a naopak. Ľudí, ktorí sú totálne iní ako my.


Niekedy mi to príde, ako keby sme boli izolovaní od seba navzájom a pritom nás je všade tak veľa, až príliš. Problém je, že keď používame tú totálne sofistikovanú vec čo sme s takou námahou vyvinuli - akože jazyk - tak plýtvame slovami na konštatovanie veci zrejmých, povrchné rozoberanie správania iných ľudí, bez toho aby sme o nich čokoľvek vedeli a podobne. Preto nevieme nič o sebe navzájom a máme ilúzie ako keby sme žili na samotke. Iba vy a váš egoistický mozog, ktorý vám hovorí, že len vy ste na tom takto, lebo mozgy iných ľudí nepoznáte. Už neviem kam presne som týmto mierla, ani ma to nenavádza na žiadne iné odbočenie, takže už asi skončím s týmto myšlienkovým fiaskom a pôjdem sa učiť.