What the fuck is wrong with me.

Pripravte sa. Toto bude analytická esej na tému - Prečo sa nedokážem začať učiť. Cieľom tejto eseje bude, ako inak, nájsť príčinu tohto problému. Táto premisa zaručuje, že to bude zhluk neusporiadaných nezmyslov a myšlienkových prúdov, avšak, je možné, že vo finálnej verzii, ktorú uvidíte, to bude všetko dávať zmysel. Alebo neuvidíte vôbec nič. Môže sa stať hocičo. S touto vzrušujúcou perspektívou sa môžeme vrhnúť do jadra veci.
Možnosť no. 1
Som paralyzovaná strachom z toho, že to neurobím a ako obranu proti stresu sa rozptyľujem všetkým možným, aby si môj mozog nemohol naplno uvedomiť, ako zle na tom v skutočnosti sme.
Možnosť no. 2
Nemám predstavu, čo by som chcela robiť. Niekedy som videla súdne lekárstvo ako jedinú vec, ktorú by som chcela a mohla robiť. Bolo to z viacerých dôvodov - nepáčila sa mi predstava, že by som mala zodpovednosť za reálne ľudské životy, ale hlavne nebola som nadšená z predstavy kontaktu s ľuďmi. Že by som sa s nimi musela reálne rozprávať a podobne. Boli totiž časy, kedy som ľudí vážne nemala rada. Niekedy si hovorím, že je fajn, že to už pominulo a niekedy spomínam na to, ako dobre mi bolo. Občas je vám tak povrchne lepšie, keď žijete svoj obmedzený život, so skreslenými predstavami o svete a ľuďoch, čo ho obývajú. Je to omnoho ľahšie ako zrazu vidieť všetky tie možnosti, čo vám svet ponúka a všetok potenciál, čo ľudia majú.
Toto je asi ten najdôležitejší bod. Nemám žiadny cieľ, žiadnu túžbu, za ktorou by som šla a tak nemám motiváciu, aby som sa učila a som zaseknutá v tomto neurčitom bode, bez toho, aby som poznala jeho súradnice. Nemám žiadnu "noble cause", pre ktorú by som bojovala, aby som si mohla povedať "Toto všetko robím, aby som mohla zachraňovať deti v Afrike." A je ťažké si niečo vybrať, keď stále môžete pochybovať, či ste si vybrali správne. Pripadá mi, ako keby som sa príliš neskoro začala rozhliadať okolo seba a uvedomovať si, koľko vecí sa dá robiť, čím všetkým sa človek môže stať. Ale aspoň si už uvedomujem, že každý úspešný človek pracoval. Tvrdo. Koncept, ktorý je pre mňa relatívne nový a tým sa dostávame na
Možnosť no. 3
Nie je to ani tak možnosť, ako skôr charakterová vada. Nemám žiadnu sebadisciplínu. That is it, basically. Neviem, čo k tomu mám viac dodať. Note to myself: Musím začať znova chodiť behať, ako mentálny tréning.
Možnosť no. 4
Neviem kto som. Strašne veľa sa toho zmenilo a ja som sa zbavila až príliš veľkého množstva svojich poškodení, z ktorých mnohé mi veľmi efektívne pomáhali dostať sa k tomu, čo potrebujem. Jeden by povedal, že som teraz až príliš v pohode. Neviem, čo spôsobilo to, že môj mozog teraz pracuje v mode "dajak bolo, dajak bude", keď aj tak viem, že najlepšie pre mňa a pre hocikoho je mať plán a plánovať veci a robiť veci dopredu a hlavne robiť.
Dobre, takže už sme na možnosti no. 4 a ja som stále nedospela k nijakému záveru. Stále sú to len nejaké fragmenty mojich myšlienok a ja nevidím žiadny bigger picture. Začínam byť frustrovaná. Je tu ešte jedna vec, ktorá ma napadá a tak prejdime na
Možnosť no. 5
Raz sa ma Natália opýtala, budem parafrázovať, či si myslím, že by mi bolo lepšie, keby som mala niekoho. Myslím, že som odpovedala, že asi áno, ale len keby to bolo dobré. Dobrý vzťah, nejaká dočasná životná konštanta (toto je príliš aj na oxymorón), by mi asi prospela. Taký ten pocit, keď sa celý deň učíte a viete, že večer vás niekto čaká a máte sa na čo tešiť. Biologické hodiny sú neúprosné. A je nepopierateľné, že keď ste s niekým, myšlienky o budúcnosti nadobúdajú určitejšie tvary a plánujete veci a máte nejaký cieľ, niečo kvôli čomu chcete pracovať a napredovať. Akože zo všetkého tohto obviňujem oxytocín a "nesting" inštink, ktorý podporuje. Ste vítaní pridať sa k tejto iniciatíve. Asi to vlastne ani nie je iniciatíva, na to som príliš lenivá.
Môžeme oficiálne konštatovať, že som na nič nové neprišla, žiadne nové neurónové dráhy som pravdepodobne nepostavila, a toto je asi najviac "stating the obvious" vec, čo som kedy napísala. Jedinú cestu z tohto labyrintu prokrastinácie vidím asi v tom, aby som zapracovala dáko na každom bode. Práca, zase raz. Mala by som sa ju naučiť mať rada. Love your enemy and all that shit, you know.

Vločkoidy

Predstavte si dokonalé, z mrakov padajúce telesá, vďaka svojmu tvaru bezstarostne poletujúce po okolí, až do chvíle, kým nedopadnú na zem. Tam sú následne bezmyšlienkovite ušliapané, rozdrvené, premenené na kašu topánkami s hrubou podrážkou, nevkusnými opätkami, či dokonca chlpmi. Toľké mrhanie!
A teraz si predstavte toto: ste vonku, sneží. Ten druh snehu kedy vločky rady prekonávajú svoje intímne zóny a zhlukujú sa do skupín, vytvárajú zrazeniny, bez námahy padajú, nikam sa neponáhľajú. Zdvihnete hlavu a zrazu to uvidíte. Príležitosť. Uhýbať sa im, pretekať sa s nimi v horizontálnej rovine, len tak tam stáť a pôsobiť dojmom nadchádzajúceho epileptického záchvatu.  Zadívať sa hlbšie do oblohy a mať pocit, že ste medzi nimi. Stúpať medzi ne a nechápať, prečo majú tendenciu ísť opačným smerom. Možno majú pocit, že dole ich čaká niečo lepšie, to budú asi sklamané.
Z ničoho nič, inštinktívne otvoríte ústa a jedna vločka vám spadne na jazyk. Dospelí sa smejú deťom, že jedia sneh, lebo ho zjavne nikdy neochutnali, alebo len zabudli ako chutí. Tá chuť je nič oproti pocitu jednej dokonalej vločky na špičke jazyka. Možno to je len kryštalická forma vody s nejakými prímesami, no z nejakého dôvodu chutí božsky. Ako ľadové osvieženie v lete. A takto si vykračujete po meste, s pocitom, že po tých pár minútach ste už expert na vločky, čakáte len na tie dokonalé, perfektné tvarovo aj chuťovo. A do toho vám nejaký okoloidúci zaželá dobrú chuť.
Je mi dobre na tomto svete.

Faktická poznámka: Brnenské vločky nechutia ani zďaleka tak dobre ako tie popradské.

Niečo sa deje s ľuďmi

"Niečo sa deje s ľuďmi, to nebolo vždy také podľa mňa."
"Podľa mňa aj my sme boli také, tak nám to nevadilo, sme si to nevšímali, ale teraz sme dokonalé."
"No a teraz my trpíme lebo sme dokonalé, to je systém."



Tak nejak by sa to dalo zhrnúť. Dobrá správa je, že už zase rada trávim čas sama, bohužiaľ je to dôsledok toho, že ho nemám chuť tráviť s ľuďmi naokolo. 
Ľudia sú ako skladačky, ktoré majú tisíce kúskov a nemáte k nim predlohu. Niektoré sú nahádzané na kope, iné zase usporiadanejšie a viac pootáčané, takže je s nimi menej práce a sú menšou výzvou. A potom začnete, pekne systematicky skladáte okraje, dlhé hodiny, investujete do toho svoj drahocenný čas a niekedy sa jednoducho dostanete do bodu, keď si poviete "Hm, vôbec sa mi nepáči ako sa táto skladačka začína črtať a pritom vyzerala tak atraktívne a milo!" inokedy je to príjemné prekvapenie, keď si len tak mimovoľne skladáte a zrazu sa pred vami začne črtať krásny obraz.
Nie je nezvyčajné, že skladačkám chýbajú kúsky, je dosť možné, že len spadli na zem, to je ten lepší prípad, alebo ich už stihol pohltiť vysávač alebo už dávno skončili na smetisku. No a kto by mal chuť púšťať sa do takéhoto niečo, všakže? Háčik je v tom, že to nezistíte hneď. Myšlienka tejto zaujímavej metafory by sa dala zhrnúť asi nejako takto: Skladačky nemajú ruky a preto si svoje stratené kúsky nemôžu nájsť a pozbierať sami. A keď občas tvrdia opak, neverte im.
Ľudia majú veľa pohnútok, prečo robia isté veci, a častokrát si toho nie sú vedomí. A preto nechcem o nikom tvrdiť, že je povrchný, lebo ich tak dobre nepoznám a povrchnosť je často len ich ochranou, vedomou či nevedomou, pred všetkým čo je zlé, pred nechcenými myšlienkami. Všetci predsa chceme byť šťastní, nie? O tom je život, vezmite sa, ľúbte sa, majte deti, buďte šťastní. Zabudnime na zlé veci, utopme ich v alkohole, obklopme sa ľuďmi, aby sme stratili pojem o tom, kto sme. Odpútať sa od samého seba alebo ešte lepšie, nevedieť kto ste a nesnažiť sa to zistiť. Hovoriť ľuďom, že to nechcete riešiť, prosiť ich, aby vás len rozveselili a zabudli na to.
Presne ako napísal úžasný Ray Bradbury vo Farenheitovi 451: "People want to be happy, isn't that right? Haven't you heard it all your life? I want to be happy, people say. Well, aren't they? Don't we keep them moving, don't we give them fun? That's all we live for, isn't it? For pleasure, for titillation? And you must admit our culture provides plenty of these." Môžem o nich povedať, že sú povrchní, ale nie som potom aj ja povrchná, keď robím takéto závery bez dostatku informácii? 
Cítim sa ako pozorovateľ. Bez citov k postavám, ktoré vidím. Nezasahujem, lebo neviem ako, ako im vysvetliť, že to nie je správne alebo mám len ja ten pocit, že takto to nemá byť? Hovoria: "Toto bol hrozný večer, asi najhorší." a ja neviem či sa zveličovanie stalo už tak bežným javom alebo to myslia vážne, nemôžu to predsa myslieť vážne, však?
Veď sa ani nič nestalo. Nechápem. Som odpojená od ich zmýšľania, smejem sa, lebo ma prekvapuje, čo riešia, o čom hovoria, nad čím sa pohoršujú. Príde mi to absurdné. Musia mať aj iné stránky, nejaký dôvod prečo robia veci, prečo takí sú. Ale tak ako uznajte nemôžem to stále hľadať za nich. Asi mi neostáva nič iné len pokračovať v skladaní.

Weird, strange and peculiar

Už som tu dlho nič nenapísala a momentálne mám tak neopísateľné zvláštne obdobie a nič nepomáha, tak idem vyskúšať toto.

Čím ďalej tým ťažšie sa nútim do učenia. A pritom ma to baví aj všetko, ale mám hrozne taký márnivý a stupídny pocit, že keď za tridsaťdva dní zomriem tak by to bolo aj tak zbytočné. 

V poslednej dobe sa stále zamýšľam nad takými abstraktnými vecami ako o čom je vlastne ten život a ako sa za neho nič ani nedá stihnúť poriadne. A keď niečo chcete poriadne urobiť, musíte sa na to jednostranne zamerať a potom vám uniká veľa iných, zaujímavých vecí. A aký význam v tomto celom divadle má jednotlivec? Sa narodíte a všetko máte pripravené, každý vás obskakuje a potom všetko beriete ako samozrejmosť. Niekedy ľudia žili s vedomím, že sú tu len vďaka tomu, čo urobili ľudia pred nim a že sú na tom závislí aj ľudia čo prídu po nich a patrične sa aj správali. Teraz sa ľudia tvária, že sú nezávislí jednotlivci, môžu si robiť čo chcú a len si užívať život. Čo vlastne má zmysel urobiť v živote? Vynájsť peniclín, porodiť a vychovať 320 deti, z ktorých nejaké ďalše porodí nového Einstena alebo niečo úplne iné? Vždy som potrebovala mať pocit, že keď niekde som, niečo robím, niečo sa tým zmení. Možno len stačí niečo zmeniť, vytvoriť niečo nové. Vecí alebo ľudí. Žiť s vedomím, že každý koho spoznáte, tak naozaj spoznáte, sa tým nenávratne zmení a vlastne to, čím sa stane potom je tak trochu aj vašou zásluhou. Asi občas potrebujeme ľudí, aby z nás dostali to najlepšie, čím môžme byť. Opravili nás, odblokovali, hocičo, čo je potrebné.

Som pozerala také video "Why don't any animals have wheels?" áno, znie to absurdne, ale je dosť dobré (http://youtu.be/sAGEOKAG0zw) Podstata vlastne bola, že končatiny sú pre ich výhodnejšie, lebo kolesá sú síce dobré na ceste, ale na bežnom "prírodnom" povrchu veľmi neobstoja a zvieratá by si nikdy nestavali cesty, lebo sú príliš "nesebecké", keďže ich môže využivať hocikto komu sa zachce. Ľudia sú vlastne tak úplne skvostní ako živočíšny druh, vedia robiť nesebecké činy, prejavovať súcit, byť empatickí a napriek tomu vám z nich je poväčšine na vracanie. Čo robia, ako sa správajú. Lebo nerozmýšľajú, ale len konajú ako zvieratá, ale horšie, keďže to nerobia len na základe nejakých pudov, ale vždy je tam určitá prímes ľudskosti (teraz myslím tú odvrátenú stánku ľudskosti, ktorá je tiež tak veľmi typická pre ľudí).

Veľa rozmýšľam, možno až príliš. Niekedy mám pocit, že tým nič nedosiahnem lebo tu nemám s kým tie myšlienky zdieľať a rozvýjať čiže je to na hovno v podstate, lebo sama na nič neprídem.

Včera som si dala takú skvelú 10 km prechádzku, počas ktorej som na nič nemyslela, a mám pocit, že mi je lepšie. V poslednej dobe mám stále chuť tam ísť a stratiť sa. A potom sa znova nájsť. Lebo tak sa teraz cítim a je omnoho ľahšie nájsť sa v lese ako v živote.

Ňom ňom ňom

Mám sa skvelo. :) Začína jar, minulý týždeň sme tri dni boli kŕmiť divočákov a budúci ideme na hrad. Mám korčule v Brne a  v sobotu a v nedeľu sme boli behať, teda ja som sa korčuľovala, samozrejme. :D Ten pocit, keď som sa po pol roku korčuľovala, bol neskutočný.
Občas prší, hlavne ľuďom v hlave a potom nevidia veci, ktoré sú tu stále. Pekné veci. Len sa treba trošku pozrieť vonku a ísť niekde. Na hrad, na výlet s lamami, na priehradu a tak všeobecne všade, lebo VŠETKO BUDE. Milujem tú vetu. A ešte lepšie znie, keď vám to niekto povie. :)
"There is nothing either good or bad, but thinking makes it so." Musím si znova pozrieť Hamleta.

Raz si hore, raz si dole

Mal by byť každý víkend taký úžasný. Raňajky na balkóne, hranie tho istého pexesa stále dookola (ha! stále som v ňom dobrá!), prechádzka nikam, objavovanie  lesov a podivných tunelov Brna, platby v naturáliách a lúčenie sa pri vlaku. Nečakane skvelá zostava ľudí a plány, ktoré sa vždy nejako nečakane zvrtnú.

Potrebujem kameru. Chcela by som to všetko zachytiť a potom, keď mi budete chýbať, tak si to pustiť. Alebo ešte lepšie, pustiť si to s vami na nejakej chate, natočiť to a znova si to pustiť.  

VIDEO INCEPTION. 

Ale vážne, to by bolo epické.
Teraz idem prejsť na zápornú časť sínusiody s nádejou, že nebude mať dlhú periodu. 
A Monika, stále ťa tu čakajú gaštany, aby si si nejaký vybrala :)

A Raduška, všetko najlepšie :) Pána, to by bolo aké skvelé, keby si tu tento víkend bola aj ty. Ale mala si tiež geniálny víkend, tak sa to vykompenzovala nejako :P

Just so you know

S Natáliou sme si kúpili lístky na Pohodu. Vysoko spontánne, z peňazí, ktoré nie sú naše. Ale tak treba sa nejako motivovať. Som prišla na to, že u mňa celkom funguje motivácia vinou.

Možno som prišla na to, prečo sa nedokážem učiť. Viete, ja som sa nikdy veľmi neučila, maximálne som si urobila úlohy a bolo. Jednoducho som to nepotrebovala. Bohužiaľ, v tomto štádiu mojho vzdelávania sa už viac nemožem spoľahnúť na nejakú tú difúziu a osmózu. Musím sa učiť, seriózne. Ale ako zatiaľ celkom chodím na prednášky, začnem si písať poznámky alebo čo a bude to lepšie. Treba sa adaptovať.

Systém mojho zmýšľania je úplne mimo, prisahám. Vezmem nejakú situáciu, predstavím si všetky možné smery, ktorými by sa mohla uberať a potom vyberiem ten najhorší a úplne sa do neho vžijem. Ako vážne, prečo to robím? Niekedy až príliš myslím na to, čo sa može stať a potom je celkom ťažké sústrediť sa na to, čo sa deje.

A korčule. Potrebujem korčule, včera som videla nejaké deti ako sa korčuľujú, úplne to jatrí moje rany, že tu nemám žiadnu fyzickú aktivitu. Vlastne nechcem len hocijakú aktivitu, chcem korčule. Milujem korčule. Už iba tri týždne a budeme spolu.

Vážne ma začína ubíjať social talk. Viete, také tie rozhovory, keď sa ľudia rozprávajú o ničom, poprípade o iných ľuďoch, o počasí, hovoria o sebe, ale pritom nič osobné, it's getting a bit boring. Niektorí majú potenciál, ale tak na to treba veľa času, aby sa ľudia, ktorí sa poznajú strašne krátko rozprávali aj o niečom hlbšom ako čo dnes urobila tá a oná a neviem kto. Zatiaľ poznám len jednu výnimku. Spolužiaci sú vždy taká zvláštna skupina ľudí, ktorých poznáte, ale vlastne ich nepoznáte. Vídate ich každý deň a máte o nich utvorený nejaký obraz, ktorý je často prudko zavádzajúci. No vždy len niektorých spoznáte aj viac. Keď niekoho trochu poznáte a viete, že ho chcete spoznať viac. Zistila som presne podľa akých kritérií zaraďujem ľudí do tejto skupiny. Vtipní, skvelý smiech, pekný úsmev a správna miera poškodenosti nikdy nie sú na zahodenie. A musísm vám povedať, zatiaľ to funguje celkom.

Tak a teraz ma čaká tráviaca sústava. Od pharynxu až po canalis analis (seriózne, kto vymýšľa tieto názvy).
A len tak na záver, citát od Johna Greena z Looking for Alaska. Potrebujem si od neho niečo prečítať, vážne.
“When adults say, "Teenagers think they are invincible" with that sly, stupid smile on their faces, they don't know how right they are. We need never be hopeless, because we can never be irreparably broken. We think that we are invincible because we are. We cannot be born, and we cannot die. Like all energy, we can only change shapes and sizes and manifestations. They forget that when they get old. They get scared of losing and failing. But that part of us greater than the sum of our parts cannot begin and cannot end, and so it cannot fail.”
Sme invincible, deti moje krásne, tak na to nezabúdajte.