Happy Birthday

Mám tendencie vyberať si kamarátov. Teba som si nikdy nevybrala. Vybrala som si Paťku a ty si prišla ako +1 v balíku s ňou a ja som nenamietala. Mala si skvelý smiech, čo ako všetci vieme, je jedno z mojich top 3 ultimátnych výberových kritérii.  
Nikdy som si nemyslela, že sa budem kamarátiť s niekým tak odlišným ako som ja. Vždy, keď sme sa rozprávali, bola si v opozícii. Postupne si ničila môj dôsledne vystavaný mikrosvet a ukazovala mi, že za všetkým, čo ľudia robia, je niečo viac, niečo, čo nemusím vidieť. Pozeráš sa na rovnaké veci ako ja a vidíš niečo úplne iné, čo je skvelé, keď sa o niečom rozprávame, nie tak skvelé, keď sa hádame. 
Niekedy mi chýbajú tie noci, keď som ťa nechcela nechať spať a otravovala ťa otázkami aj hodinu. Myslím, že základným prvkom dynamiky nášho vzťahu je moje neustále otravovanie a fakt, že ho znesieš.
Nikdy som nezažila takú koncentráciu lásky ako keď som bola u vás doma. Odvtedy som si želala, aby som bola schopná ľúbiť tak ako ty. Tak, aby to ľudia cítili. 
Pekné výročie narodenia :)

Po dlhom čase

Chcem znova písať. Chýba mi to. Na niečo sa pozrieť a vedieť, že je to moje. Myšlienky, pocity, rôzne verzie mojej osobnosti, ktoré sú mi teraz viac alebo menej podobné. A tiež sa bojím, že zabudnem, aký sa mi zdal byť tento svet skrz mikrovesmír mojej mysle. Záznam udalostí, ľudí, pocitov, miest. Život mi tak viac dáva zmysel.

Dedo

Jeho rozžiarená tvár, keď sa prihovára najmladším vnúčatám.
Je ťažké taký koncentrát šťastia zachytiť do slov,
beztak, opisy mi nikdy nešli.
No keď som niekedy mala pocit, že umiera,
teraz cítim, že žije.
Meria čas ich príchodmi a odchodmi.
To ako našu rodinu dal znova dokopy s Lenkou.
Dvanásť rokov som ju nevidela a predsa som cítila, že je naša.
Rodina.
Chcem počuť všetky jeho príbehy,
vedieť kto je.
Len musím byť trochu odvážnejšia a opýtať sa.
Do budúcna.
Chcem vedieť všetko,
aby mi niečo ostalo.

Adrenalín

ako vieš že žiješ?
dotyk ľudských rúk
zvýši sa ti zvýši tep
niekto ti povie že je tomu tak
a vôňa karamelovej kávy
a teplých rajčiniek
hovoria sami za seba

Bola som dnes na sále, iba obyčajné stomatologické zákroky pod celkovou anestéziou. Všetko nové a vzrušujúce. Jedna mierna komplikácia, keď sa nám začal pacient budiť počas zákroku. Pohotová, pokojná, ale rázna reakcia doktorov v spolupráci so sestrami.
A mne sa vyplavil adrenalín, mierne zvýšil tep, nevedome som sa usmiala a vedela, že žijem.

Život

Toto je jeden z tých zriedkavých momentov, kedy píšem blog nie preto, že som smutná, nahnevaná alebo zmätená, ale preto, že som šťastná. A nie je to také chvíľkové vzplanutie dobrej nálady, ktoré občas príde na konci dobrého dňa. Teda je, ale je to oveľa viac. Mám pocit, že som najšťastnejšia, aká som bola za celý svoj doterajší život. (Detstvo sa do toho nedá objektívne rátať, lebo bolo plné nevedomosti a bezstarosti.) 
Snažila som sa rozmýšľať, prečo to je tak, čím je to spôsobené. Nie som schopná identifikovať jednu alebo pár vecí, ktoré by za to boli zodpovedné a možno práve tým to je. Je to veľa vecí, ktoré sú skvelé a sčítavajú sa spolu a kumulujú sa do jednej veľkej hromady, ktorá ma tak akosi upokojuje a vzrušuje zároveň. 
Vzťahy. Nikdy som nemala lepšie vzťahy s ľuďmi. Či už je to moja rodina alebo kamaráti. Ľudia príliš preceňujú romantické zväzky a podceňujú všetky tie ostatné. Tá sieť ľudí, s ktorými máte väzby rôznej sily, prepletené medzi sebou, v ktorej veľkú úlohu zohráva diverzita a komunita. Množstvo malých komunít, spoločenstiev, ktoré sa od seba v mnohom odlišujú, ale zároveň sú pestré vrámci svojich kruhov. Je skvelé niečo také mať a starať sa o to a vedieť, že oni sa postarajú o vás, ak bude treba.
Nebolo to dávno, čo som mala pocit, že keby som mala nejaký romantický vzťah, osobu, ktorá by bola viac moja ako niekoho iného, niekoho kto ma opraví, kto mi poviem, čo mám robiť, keď som stratená. Teraz si užívam svoj momentálny stav. Nebyť závislá na nikom, užívať si čas, kedy som sama a zároveň sa tešiť, keď trávim čas s ľuďmi, či už sú to jednotlivci alebo skupiny.
Ani moje predstavy o budúcnosti, čo sa týka školy a práce, už nie sú také apokalyptické a úzkostlivé. Viem, že toto je to, čo chcem robiť, dokonca už mám aj pár odborov, ktoré ma lákajú a viem, že keď niečo chcem, tak to budem mať. Lebo taká som. Perzistentná. Moja najlepšia a zároveň najhoršia vlastnosť.

Fragmenty detstva I

Toto bude cyklus krátkych útržkovitých spomienok z môjho detstva, ktoré sa mi nevedno z akých príčin vryli do pamäti. Prakticky môj memoár, ale menej pompézny a zahŕňajúci len moje detstvo. Ten titulok to asi vystihuje vcelku presne.
Začníme tým, že vždy som bola vcelku vysoké, tiché, miestami vtipné divné dieťa a bola som na to patrične hrdá.

Tak napríklad, vždy som si rada nahovárala, že sa viem rozprávať s vtákmi, teda budem to špecifikovať na vrabce a vrany, typické sídliskové vtáky. A to ani nie slovami, len som si rada po ceste domov vyhliadla nejakého jedinca a snažila sa nadviazať očný kontakt a potom mu posielala telepaticky nejaké slová a sledovala jeho reakciu. Väčšinou odleteli, ale aj to bolo niečo. Niekedy som fakt citíla, že máme spojenie, že ma chápu. O 10 rokov neskôr bola jedna z mojich záľub fotiť mŕtve vtáky. Bojím sa zisťovať, čo to o mne hovorí.

Z archívu

Niekedy by som chcela žiť vo svete, kde si môžete pozrieť všetky alternatívy prítomnosti. Ako svoj vlastný osobný film s nekonečným množstvom variácií a dielov. A hádať, čo spôsobilo tento smer vývoja udalostí a čo zase iný. Myslím, že by to skončilo katastroficky, ale rozhodne by to bolo dosť zábavné dovtedy. Každý by sa nakoniec užral výčitkami koľko vecí mal urobiť inak a podobne. Ľudia, čo si budeme hovoriť. Stále si navrávam, že mne by sa to nestalo, neviem prečo, asi si rada nahováram, že som lepšia ako ostatní. 
K veci. Chcela by som vedieť ako jedna vec vedie k druhej. Objavenie zaujímavej stránky o knihe, ktorá ma baví - zistenie, že ju navštevuje plno skvelých divných ľudí - budovanie vzťahov - ľudia, ktorých som nikdy nestretla o mne vedia viac ako ostatní - sociálne siete siahajúce ďaleko za túto stránku - vplyv na to, kam a čo pôjdem študovať. Myslím, že celkom právoplatne to považujem za značný míľník toho, kým som. 
A potom tu je realita a také tie bežné sociálne interakcie, ktoré ľudia prežívajú, ako škola. Tie mi nikdy veľmi nešli, z viacerých dôvodov, ktorých spoločným menovateľom bolo to, že som bola divné dieťa. Stále som, teda dúfam, celkom sa tým hrdím. možno raz začnem spomínať na detstvo a spíšem nejaké Fragmenty detstva alebo niečo podobné, keď ma vyhodia zo školy. Nemala som rada ľudí, lebo som im neverila alebo som si myslela, že sú to idioti a na vytvorenie tejto mienky mi postačovalo vskutku málo (napríklad to, že fajčili alebo pili). Nebola som práve zhovorčivé dieťa, doteraz mám pocit, že neviem súčasne myslieť a rozprávať. Ale rada som sa rozprávala s ľuďmi, hlavne tými, ktorí ma zaujali,  len som preferovala písomnú formu. Lebo na internete, hlavne na stránke pre fanúšikov kníh, sa každý nejako prezentuje, aj tí, ktorí sú v normálnom živote hanbliví. Keď máte miesto, kde sa združujú divní ľudia môžte dať priechod svojej divnosti.
A tak som zistila, že exitujú aj iní divní ľudia a sú skvelí, zábavní, inteligentní, vtipní. No stále som mala pocit, že prostredie, v ktorom sa pohybujem je na nich dosť chudobné. Neuvedomila som si, že som len nedávala dosť dobrý pozor. Osemnásť rokov som žila v bubline, nemajte mi to za zlé. Netušila som, že niekto, kto vyzerá a pôsobí normálne (s jemnou prímesou šialenosti) môže byť tiež divný a zábavný a vtipný a tak trochu poškodený. Asi tak nejak som si obľúbila ľudí, tým, že som zistila, že každý je poškodený a teda potenciálne zaujímavý (teda nie len tým, ale niekde začať treba).
Jednoducho, chcela by som vidieť film. Kde by sa nič z tohto nestalo. Neviem si to predstaviť.