Niekedy by som chcela žiť vo svete, kde si môžete pozrieť všetky alternatívy prítomnosti. Ako svoj vlastný osobný film s nekonečným množstvom variácií a dielov. A hádať, čo spôsobilo tento smer vývoja udalostí a čo zase iný. Myslím, že by to skončilo katastroficky, ale rozhodne by to bolo dosť zábavné dovtedy. Každý by sa nakoniec užral výčitkami koľko vecí mal urobiť inak a podobne. Ľudia, čo si budeme hovoriť. Stále si navrávam, že mne by sa to nestalo, neviem prečo, asi si rada nahováram, že som lepšia ako ostatní.
K veci. Chcela by som vedieť ako jedna vec vedie k druhej. Objavenie zaujímavej stránky o knihe, ktorá ma baví - zistenie, že ju navštevuje plno skvelých divných ľudí - budovanie vzťahov - ľudia, ktorých som nikdy nestretla o mne vedia viac ako ostatní - sociálne siete siahajúce ďaleko za túto stránku - vplyv na to, kam a čo pôjdem študovať. Myslím, že celkom právoplatne to považujem za značný míľník toho, kým som.
A potom tu je realita a také tie bežné sociálne interakcie, ktoré ľudia prežívajú, ako škola. Tie mi nikdy veľmi nešli, z viacerých dôvodov, ktorých spoločným menovateľom bolo to, že som bola divné dieťa. Stále som, teda dúfam, celkom sa tým hrdím. možno raz začnem spomínať na detstvo a spíšem nejaké Fragmenty detstva alebo niečo podobné, keď ma vyhodia zo školy. Nemala som rada ľudí, lebo som im neverila alebo som si myslela, že sú to idioti a na vytvorenie tejto mienky mi postačovalo vskutku málo (napríklad to, že fajčili alebo pili). Nebola som práve zhovorčivé dieťa, doteraz mám pocit, že neviem súčasne myslieť a rozprávať. Ale rada som sa rozprávala s ľuďmi, hlavne tými, ktorí ma zaujali, len som preferovala písomnú formu. Lebo na internete, hlavne na stránke pre fanúšikov kníh, sa každý nejako prezentuje, aj tí, ktorí sú v normálnom živote hanbliví. Keď máte miesto, kde sa združujú divní ľudia môžte dať priechod svojej divnosti.
A tak som zistila, že exitujú aj iní divní ľudia a sú skvelí, zábavní, inteligentní, vtipní. No stále som mala pocit, že prostredie, v ktorom sa pohybujem je na nich dosť chudobné. Neuvedomila som si, že som len nedávala dosť dobrý pozor. Osemnásť rokov som žila v bubline, nemajte mi to za zlé. Netušila som, že niekto, kto vyzerá a pôsobí normálne (s jemnou prímesou šialenosti) môže byť tiež divný a zábavný a vtipný a tak trochu poškodený. Asi tak nejak som si obľúbila ľudí, tým, že som zistila, že každý je poškodený a teda potenciálne zaujímavý (teda nie len tým, ale niekde začať treba).
Jednoducho, chcela by som vidieť film. Kde by sa nič z tohto nestalo. Neviem si to predstaviť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára