Fragmenty detstva I

Toto bude cyklus krátkych útržkovitých spomienok z môjho detstva, ktoré sa mi nevedno z akých príčin vryli do pamäti. Prakticky môj memoár, ale menej pompézny a zahŕňajúci len moje detstvo. Ten titulok to asi vystihuje vcelku presne.
Začníme tým, že vždy som bola vcelku vysoké, tiché, miestami vtipné divné dieťa a bola som na to patrične hrdá.

Tak napríklad, vždy som si rada nahovárala, že sa viem rozprávať s vtákmi, teda budem to špecifikovať na vrabce a vrany, typické sídliskové vtáky. A to ani nie slovami, len som si rada po ceste domov vyhliadla nejakého jedinca a snažila sa nadviazať očný kontakt a potom mu posielala telepaticky nejaké slová a sledovala jeho reakciu. Väčšinou odleteli, ale aj to bolo niečo. Niekedy som fakt citíla, že máme spojenie, že ma chápu. O 10 rokov neskôr bola jedna z mojich záľub fotiť mŕtve vtáky. Bojím sa zisťovať, čo to o mne hovorí.