Fragmenty detstva I

Toto bude cyklus krátkych útržkovitých spomienok z môjho detstva, ktoré sa mi nevedno z akých príčin vryli do pamäti. Prakticky môj memoár, ale menej pompézny a zahŕňajúci len moje detstvo. Ten titulok to asi vystihuje vcelku presne.
Začníme tým, že vždy som bola vcelku vysoké, tiché, miestami vtipné divné dieťa a bola som na to patrične hrdá.

Tak napríklad, vždy som si rada nahovárala, že sa viem rozprávať s vtákmi, teda budem to špecifikovať na vrabce a vrany, typické sídliskové vtáky. A to ani nie slovami, len som si rada po ceste domov vyhliadla nejakého jedinca a snažila sa nadviazať očný kontakt a potom mu posielala telepaticky nejaké slová a sledovala jeho reakciu. Väčšinou odleteli, ale aj to bolo niečo. Niekedy som fakt citíla, že máme spojenie, že ma chápu. O 10 rokov neskôr bola jedna z mojich záľub fotiť mŕtve vtáky. Bojím sa zisťovať, čo to o mne hovorí.

Z archívu

Niekedy by som chcela žiť vo svete, kde si môžete pozrieť všetky alternatívy prítomnosti. Ako svoj vlastný osobný film s nekonečným množstvom variácií a dielov. A hádať, čo spôsobilo tento smer vývoja udalostí a čo zase iný. Myslím, že by to skončilo katastroficky, ale rozhodne by to bolo dosť zábavné dovtedy. Každý by sa nakoniec užral výčitkami koľko vecí mal urobiť inak a podobne. Ľudia, čo si budeme hovoriť. Stále si navrávam, že mne by sa to nestalo, neviem prečo, asi si rada nahováram, že som lepšia ako ostatní. 
K veci. Chcela by som vedieť ako jedna vec vedie k druhej. Objavenie zaujímavej stránky o knihe, ktorá ma baví - zistenie, že ju navštevuje plno skvelých divných ľudí - budovanie vzťahov - ľudia, ktorých som nikdy nestretla o mne vedia viac ako ostatní - sociálne siete siahajúce ďaleko za túto stránku - vplyv na to, kam a čo pôjdem študovať. Myslím, že celkom právoplatne to považujem za značný míľník toho, kým som. 
A potom tu je realita a také tie bežné sociálne interakcie, ktoré ľudia prežívajú, ako škola. Tie mi nikdy veľmi nešli, z viacerých dôvodov, ktorých spoločným menovateľom bolo to, že som bola divné dieťa. Stále som, teda dúfam, celkom sa tým hrdím. možno raz začnem spomínať na detstvo a spíšem nejaké Fragmenty detstva alebo niečo podobné, keď ma vyhodia zo školy. Nemala som rada ľudí, lebo som im neverila alebo som si myslela, že sú to idioti a na vytvorenie tejto mienky mi postačovalo vskutku málo (napríklad to, že fajčili alebo pili). Nebola som práve zhovorčivé dieťa, doteraz mám pocit, že neviem súčasne myslieť a rozprávať. Ale rada som sa rozprávala s ľuďmi, hlavne tými, ktorí ma zaujali,  len som preferovala písomnú formu. Lebo na internete, hlavne na stránke pre fanúšikov kníh, sa každý nejako prezentuje, aj tí, ktorí sú v normálnom živote hanbliví. Keď máte miesto, kde sa združujú divní ľudia môžte dať priechod svojej divnosti.
A tak som zistila, že exitujú aj iní divní ľudia a sú skvelí, zábavní, inteligentní, vtipní. No stále som mala pocit, že prostredie, v ktorom sa pohybujem je na nich dosť chudobné. Neuvedomila som si, že som len nedávala dosť dobrý pozor. Osemnásť rokov som žila v bubline, nemajte mi to za zlé. Netušila som, že niekto, kto vyzerá a pôsobí normálne (s jemnou prímesou šialenosti) môže byť tiež divný a zábavný a vtipný a tak trochu poškodený. Asi tak nejak som si obľúbila ľudí, tým, že som zistila, že každý je poškodený a teda potenciálne zaujímavý (teda nie len tým, ale niekde začať treba).
Jednoducho, chcela by som vidieť film. Kde by sa nič z tohto nestalo. Neviem si to predstaviť.  

What the fuck is wrong with me.

Pripravte sa. Toto bude analytická esej na tému - Prečo sa nedokážem začať učiť. Cieľom tejto eseje bude, ako inak, nájsť príčinu tohto problému. Táto premisa zaručuje, že to bude zhluk neusporiadaných nezmyslov a myšlienkových prúdov, avšak, je možné, že vo finálnej verzii, ktorú uvidíte, to bude všetko dávať zmysel. Alebo neuvidíte vôbec nič. Môže sa stať hocičo. S touto vzrušujúcou perspektívou sa môžeme vrhnúť do jadra veci.
Možnosť no. 1
Som paralyzovaná strachom z toho, že to neurobím a ako obranu proti stresu sa rozptyľujem všetkým možným, aby si môj mozog nemohol naplno uvedomiť, ako zle na tom v skutočnosti sme.
Možnosť no. 2
Nemám predstavu, čo by som chcela robiť. Niekedy som videla súdne lekárstvo ako jedinú vec, ktorú by som chcela a mohla robiť. Bolo to z viacerých dôvodov - nepáčila sa mi predstava, že by som mala zodpovednosť za reálne ľudské životy, ale hlavne nebola som nadšená z predstavy kontaktu s ľuďmi. Že by som sa s nimi musela reálne rozprávať a podobne. Boli totiž časy, kedy som ľudí vážne nemala rada. Niekedy si hovorím, že je fajn, že to už pominulo a niekedy spomínam na to, ako dobre mi bolo. Občas je vám tak povrchne lepšie, keď žijete svoj obmedzený život, so skreslenými predstavami o svete a ľuďoch, čo ho obývajú. Je to omnoho ľahšie ako zrazu vidieť všetky tie možnosti, čo vám svet ponúka a všetok potenciál, čo ľudia majú.
Toto je asi ten najdôležitejší bod. Nemám žiadny cieľ, žiadnu túžbu, za ktorou by som šla a tak nemám motiváciu, aby som sa učila a som zaseknutá v tomto neurčitom bode, bez toho, aby som poznala jeho súradnice. Nemám žiadnu "noble cause", pre ktorú by som bojovala, aby som si mohla povedať "Toto všetko robím, aby som mohla zachraňovať deti v Afrike." A je ťažké si niečo vybrať, keď stále môžete pochybovať, či ste si vybrali správne. Pripadá mi, ako keby som sa príliš neskoro začala rozhliadať okolo seba a uvedomovať si, koľko vecí sa dá robiť, čím všetkým sa človek môže stať. Ale aspoň si už uvedomujem, že každý úspešný človek pracoval. Tvrdo. Koncept, ktorý je pre mňa relatívne nový a tým sa dostávame na
Možnosť no. 3
Nie je to ani tak možnosť, ako skôr charakterová vada. Nemám žiadnu sebadisciplínu. That is it, basically. Neviem, čo k tomu mám viac dodať. Note to myself: Musím začať znova chodiť behať, ako mentálny tréning.
Možnosť no. 4
Neviem kto som. Strašne veľa sa toho zmenilo a ja som sa zbavila až príliš veľkého množstva svojich poškodení, z ktorých mnohé mi veľmi efektívne pomáhali dostať sa k tomu, čo potrebujem. Jeden by povedal, že som teraz až príliš v pohode. Neviem, čo spôsobilo to, že môj mozog teraz pracuje v mode "dajak bolo, dajak bude", keď aj tak viem, že najlepšie pre mňa a pre hocikoho je mať plán a plánovať veci a robiť veci dopredu a hlavne robiť.
Dobre, takže už sme na možnosti no. 4 a ja som stále nedospela k nijakému záveru. Stále sú to len nejaké fragmenty mojich myšlienok a ja nevidím žiadny bigger picture. Začínam byť frustrovaná. Je tu ešte jedna vec, ktorá ma napadá a tak prejdime na
Možnosť no. 5
Raz sa ma Natália opýtala, budem parafrázovať, či si myslím, že by mi bolo lepšie, keby som mala niekoho. Myslím, že som odpovedala, že asi áno, ale len keby to bolo dobré. Dobrý vzťah, nejaká dočasná životná konštanta (toto je príliš aj na oxymorón), by mi asi prospela. Taký ten pocit, keď sa celý deň učíte a viete, že večer vás niekto čaká a máte sa na čo tešiť. Biologické hodiny sú neúprosné. A je nepopierateľné, že keď ste s niekým, myšlienky o budúcnosti nadobúdajú určitejšie tvary a plánujete veci a máte nejaký cieľ, niečo kvôli čomu chcete pracovať a napredovať. Akože zo všetkého tohto obviňujem oxytocín a "nesting" inštink, ktorý podporuje. Ste vítaní pridať sa k tejto iniciatíve. Asi to vlastne ani nie je iniciatíva, na to som príliš lenivá.
Môžeme oficiálne konštatovať, že som na nič nové neprišla, žiadne nové neurónové dráhy som pravdepodobne nepostavila, a toto je asi najviac "stating the obvious" vec, čo som kedy napísala. Jedinú cestu z tohto labyrintu prokrastinácie vidím asi v tom, aby som zapracovala dáko na každom bode. Práca, zase raz. Mala by som sa ju naučiť mať rada. Love your enemy and all that shit, you know.