Fragmenty detstva I

Toto bude cyklus krátkych útržkovitých spomienok z môjho detstva, ktoré sa mi nevedno z akých príčin vryli do pamäti. Prakticky môj memoár, ale menej pompézny a zahŕňajúci len moje detstvo. Ten titulok to asi vystihuje vcelku presne.
Začníme tým, že vždy som bola vcelku vysoké, tiché, miestami vtipné divné dieťa a bola som na to patrične hrdá.

Tak napríklad, vždy som si rada nahovárala, že sa viem rozprávať s vtákmi, teda budem to špecifikovať na vrabce a vrany, typické sídliskové vtáky. A to ani nie slovami, len som si rada po ceste domov vyhliadla nejakého jedinca a snažila sa nadviazať očný kontakt a potom mu posielala telepaticky nejaké slová a sledovala jeho reakciu. Väčšinou odleteli, ale aj to bolo niečo. Niekedy som fakt citíla, že máme spojenie, že ma chápu. O 10 rokov neskôr bola jedna z mojich záľub fotiť mŕtve vtáky. Bojím sa zisťovať, čo to o mne hovorí.

Z archívu

Niekedy by som chcela žiť vo svete, kde si môžete pozrieť všetky alternatívy prítomnosti. Ako svoj vlastný osobný film s nekonečným množstvom variácií a dielov. A hádať, čo spôsobilo tento smer vývoja udalostí a čo zase iný. Myslím, že by to skončilo katastroficky, ale rozhodne by to bolo dosť zábavné dovtedy. Každý by sa nakoniec užral výčitkami koľko vecí mal urobiť inak a podobne. Ľudia, čo si budeme hovoriť. Stále si navrávam, že mne by sa to nestalo, neviem prečo, asi si rada nahováram, že som lepšia ako ostatní. 
K veci. Chcela by som vedieť ako jedna vec vedie k druhej. Objavenie zaujímavej stránky o knihe, ktorá ma baví - zistenie, že ju navštevuje plno skvelých divných ľudí - budovanie vzťahov - ľudia, ktorých som nikdy nestretla o mne vedia viac ako ostatní - sociálne siete siahajúce ďaleko za túto stránku - vplyv na to, kam a čo pôjdem študovať. Myslím, že celkom právoplatne to považujem za značný míľník toho, kým som. 
A potom tu je realita a také tie bežné sociálne interakcie, ktoré ľudia prežívajú, ako škola. Tie mi nikdy veľmi nešli, z viacerých dôvodov, ktorých spoločným menovateľom bolo to, že som bola divné dieťa. Stále som, teda dúfam, celkom sa tým hrdím. možno raz začnem spomínať na detstvo a spíšem nejaké Fragmenty detstva alebo niečo podobné, keď ma vyhodia zo školy. Nemala som rada ľudí, lebo som im neverila alebo som si myslela, že sú to idioti a na vytvorenie tejto mienky mi postačovalo vskutku málo (napríklad to, že fajčili alebo pili). Nebola som práve zhovorčivé dieťa, doteraz mám pocit, že neviem súčasne myslieť a rozprávať. Ale rada som sa rozprávala s ľuďmi, hlavne tými, ktorí ma zaujali,  len som preferovala písomnú formu. Lebo na internete, hlavne na stránke pre fanúšikov kníh, sa každý nejako prezentuje, aj tí, ktorí sú v normálnom živote hanbliví. Keď máte miesto, kde sa združujú divní ľudia môžte dať priechod svojej divnosti.
A tak som zistila, že exitujú aj iní divní ľudia a sú skvelí, zábavní, inteligentní, vtipní. No stále som mala pocit, že prostredie, v ktorom sa pohybujem je na nich dosť chudobné. Neuvedomila som si, že som len nedávala dosť dobrý pozor. Osemnásť rokov som žila v bubline, nemajte mi to za zlé. Netušila som, že niekto, kto vyzerá a pôsobí normálne (s jemnou prímesou šialenosti) môže byť tiež divný a zábavný a vtipný a tak trochu poškodený. Asi tak nejak som si obľúbila ľudí, tým, že som zistila, že každý je poškodený a teda potenciálne zaujímavý (teda nie len tým, ale niekde začať treba).
Jednoducho, chcela by som vidieť film. Kde by sa nič z tohto nestalo. Neviem si to predstaviť.  

What the fuck is wrong with me.

Pripravte sa. Toto bude analytická esej na tému - Prečo sa nedokážem začať učiť. Cieľom tejto eseje bude, ako inak, nájsť príčinu tohto problému. Táto premisa zaručuje, že to bude zhluk neusporiadaných nezmyslov a myšlienkových prúdov, avšak, je možné, že vo finálnej verzii, ktorú uvidíte, to bude všetko dávať zmysel. Alebo neuvidíte vôbec nič. Môže sa stať hocičo. S touto vzrušujúcou perspektívou sa môžeme vrhnúť do jadra veci.
Možnosť no. 1
Som paralyzovaná strachom z toho, že to neurobím a ako obranu proti stresu sa rozptyľujem všetkým možným, aby si môj mozog nemohol naplno uvedomiť, ako zle na tom v skutočnosti sme.
Možnosť no. 2
Nemám predstavu, čo by som chcela robiť. Niekedy som videla súdne lekárstvo ako jedinú vec, ktorú by som chcela a mohla robiť. Bolo to z viacerých dôvodov - nepáčila sa mi predstava, že by som mala zodpovednosť za reálne ľudské životy, ale hlavne nebola som nadšená z predstavy kontaktu s ľuďmi. Že by som sa s nimi musela reálne rozprávať a podobne. Boli totiž časy, kedy som ľudí vážne nemala rada. Niekedy si hovorím, že je fajn, že to už pominulo a niekedy spomínam na to, ako dobre mi bolo. Občas je vám tak povrchne lepšie, keď žijete svoj obmedzený život, so skreslenými predstavami o svete a ľuďoch, čo ho obývajú. Je to omnoho ľahšie ako zrazu vidieť všetky tie možnosti, čo vám svet ponúka a všetok potenciál, čo ľudia majú.
Toto je asi ten najdôležitejší bod. Nemám žiadny cieľ, žiadnu túžbu, za ktorou by som šla a tak nemám motiváciu, aby som sa učila a som zaseknutá v tomto neurčitom bode, bez toho, aby som poznala jeho súradnice. Nemám žiadnu "noble cause", pre ktorú by som bojovala, aby som si mohla povedať "Toto všetko robím, aby som mohla zachraňovať deti v Afrike." A je ťažké si niečo vybrať, keď stále môžete pochybovať, či ste si vybrali správne. Pripadá mi, ako keby som sa príliš neskoro začala rozhliadať okolo seba a uvedomovať si, koľko vecí sa dá robiť, čím všetkým sa človek môže stať. Ale aspoň si už uvedomujem, že každý úspešný človek pracoval. Tvrdo. Koncept, ktorý je pre mňa relatívne nový a tým sa dostávame na
Možnosť no. 3
Nie je to ani tak možnosť, ako skôr charakterová vada. Nemám žiadnu sebadisciplínu. That is it, basically. Neviem, čo k tomu mám viac dodať. Note to myself: Musím začať znova chodiť behať, ako mentálny tréning.
Možnosť no. 4
Neviem kto som. Strašne veľa sa toho zmenilo a ja som sa zbavila až príliš veľkého množstva svojich poškodení, z ktorých mnohé mi veľmi efektívne pomáhali dostať sa k tomu, čo potrebujem. Jeden by povedal, že som teraz až príliš v pohode. Neviem, čo spôsobilo to, že môj mozog teraz pracuje v mode "dajak bolo, dajak bude", keď aj tak viem, že najlepšie pre mňa a pre hocikoho je mať plán a plánovať veci a robiť veci dopredu a hlavne robiť.
Dobre, takže už sme na možnosti no. 4 a ja som stále nedospela k nijakému záveru. Stále sú to len nejaké fragmenty mojich myšlienok a ja nevidím žiadny bigger picture. Začínam byť frustrovaná. Je tu ešte jedna vec, ktorá ma napadá a tak prejdime na
Možnosť no. 5
Raz sa ma Natália opýtala, budem parafrázovať, či si myslím, že by mi bolo lepšie, keby som mala niekoho. Myslím, že som odpovedala, že asi áno, ale len keby to bolo dobré. Dobrý vzťah, nejaká dočasná životná konštanta (toto je príliš aj na oxymorón), by mi asi prospela. Taký ten pocit, keď sa celý deň učíte a viete, že večer vás niekto čaká a máte sa na čo tešiť. Biologické hodiny sú neúprosné. A je nepopierateľné, že keď ste s niekým, myšlienky o budúcnosti nadobúdajú určitejšie tvary a plánujete veci a máte nejaký cieľ, niečo kvôli čomu chcete pracovať a napredovať. Akože zo všetkého tohto obviňujem oxytocín a "nesting" inštink, ktorý podporuje. Ste vítaní pridať sa k tejto iniciatíve. Asi to vlastne ani nie je iniciatíva, na to som príliš lenivá.
Môžeme oficiálne konštatovať, že som na nič nové neprišla, žiadne nové neurónové dráhy som pravdepodobne nepostavila, a toto je asi najviac "stating the obvious" vec, čo som kedy napísala. Jedinú cestu z tohto labyrintu prokrastinácie vidím asi v tom, aby som zapracovala dáko na každom bode. Práca, zase raz. Mala by som sa ju naučiť mať rada. Love your enemy and all that shit, you know.

Vločkoidy

Predstavte si dokonalé, z mrakov padajúce telesá, vďaka svojmu tvaru bezstarostne poletujúce po okolí, až do chvíle, kým nedopadnú na zem. Tam sú následne bezmyšlienkovite ušliapané, rozdrvené, premenené na kašu topánkami s hrubou podrážkou, nevkusnými opätkami, či dokonca chlpmi. Toľké mrhanie!
A teraz si predstavte toto: ste vonku, sneží. Ten druh snehu kedy vločky rady prekonávajú svoje intímne zóny a zhlukujú sa do skupín, vytvárajú zrazeniny, bez námahy padajú, nikam sa neponáhľajú. Zdvihnete hlavu a zrazu to uvidíte. Príležitosť. Uhýbať sa im, pretekať sa s nimi v horizontálnej rovine, len tak tam stáť a pôsobiť dojmom nadchádzajúceho epileptického záchvatu.  Zadívať sa hlbšie do oblohy a mať pocit, že ste medzi nimi. Stúpať medzi ne a nechápať, prečo majú tendenciu ísť opačným smerom. Možno majú pocit, že dole ich čaká niečo lepšie, to budú asi sklamané.
Z ničoho nič, inštinktívne otvoríte ústa a jedna vločka vám spadne na jazyk. Dospelí sa smejú deťom, že jedia sneh, lebo ho zjavne nikdy neochutnali, alebo len zabudli ako chutí. Tá chuť je nič oproti pocitu jednej dokonalej vločky na špičke jazyka. Možno to je len kryštalická forma vody s nejakými prímesami, no z nejakého dôvodu chutí božsky. Ako ľadové osvieženie v lete. A takto si vykračujete po meste, s pocitom, že po tých pár minútach ste už expert na vločky, čakáte len na tie dokonalé, perfektné tvarovo aj chuťovo. A do toho vám nejaký okoloidúci zaželá dobrú chuť.
Je mi dobre na tomto svete.

Faktická poznámka: Brnenské vločky nechutia ani zďaleka tak dobre ako tie popradské.

Niečo sa deje s ľuďmi

"Niečo sa deje s ľuďmi, to nebolo vždy také podľa mňa."
"Podľa mňa aj my sme boli také, tak nám to nevadilo, sme si to nevšímali, ale teraz sme dokonalé."
"No a teraz my trpíme lebo sme dokonalé, to je systém."



Tak nejak by sa to dalo zhrnúť. Dobrá správa je, že už zase rada trávim čas sama, bohužiaľ je to dôsledok toho, že ho nemám chuť tráviť s ľuďmi naokolo. 
Ľudia sú ako skladačky, ktoré majú tisíce kúskov a nemáte k nim predlohu. Niektoré sú nahádzané na kope, iné zase usporiadanejšie a viac pootáčané, takže je s nimi menej práce a sú menšou výzvou. A potom začnete, pekne systematicky skladáte okraje, dlhé hodiny, investujete do toho svoj drahocenný čas a niekedy sa jednoducho dostanete do bodu, keď si poviete "Hm, vôbec sa mi nepáči ako sa táto skladačka začína črtať a pritom vyzerala tak atraktívne a milo!" inokedy je to príjemné prekvapenie, keď si len tak mimovoľne skladáte a zrazu sa pred vami začne črtať krásny obraz.
Nie je nezvyčajné, že skladačkám chýbajú kúsky, je dosť možné, že len spadli na zem, to je ten lepší prípad, alebo ich už stihol pohltiť vysávač alebo už dávno skončili na smetisku. No a kto by mal chuť púšťať sa do takéhoto niečo, všakže? Háčik je v tom, že to nezistíte hneď. Myšlienka tejto zaujímavej metafory by sa dala zhrnúť asi nejako takto: Skladačky nemajú ruky a preto si svoje stratené kúsky nemôžu nájsť a pozbierať sami. A keď občas tvrdia opak, neverte im.
Ľudia majú veľa pohnútok, prečo robia isté veci, a častokrát si toho nie sú vedomí. A preto nechcem o nikom tvrdiť, že je povrchný, lebo ich tak dobre nepoznám a povrchnosť je často len ich ochranou, vedomou či nevedomou, pred všetkým čo je zlé, pred nechcenými myšlienkami. Všetci predsa chceme byť šťastní, nie? O tom je život, vezmite sa, ľúbte sa, majte deti, buďte šťastní. Zabudnime na zlé veci, utopme ich v alkohole, obklopme sa ľuďmi, aby sme stratili pojem o tom, kto sme. Odpútať sa od samého seba alebo ešte lepšie, nevedieť kto ste a nesnažiť sa to zistiť. Hovoriť ľuďom, že to nechcete riešiť, prosiť ich, aby vás len rozveselili a zabudli na to.
Presne ako napísal úžasný Ray Bradbury vo Farenheitovi 451: "People want to be happy, isn't that right? Haven't you heard it all your life? I want to be happy, people say. Well, aren't they? Don't we keep them moving, don't we give them fun? That's all we live for, isn't it? For pleasure, for titillation? And you must admit our culture provides plenty of these." Môžem o nich povedať, že sú povrchní, ale nie som potom aj ja povrchná, keď robím takéto závery bez dostatku informácii? 
Cítim sa ako pozorovateľ. Bez citov k postavám, ktoré vidím. Nezasahujem, lebo neviem ako, ako im vysvetliť, že to nie je správne alebo mám len ja ten pocit, že takto to nemá byť? Hovoria: "Toto bol hrozný večer, asi najhorší." a ja neviem či sa zveličovanie stalo už tak bežným javom alebo to myslia vážne, nemôžu to predsa myslieť vážne, však?
Veď sa ani nič nestalo. Nechápem. Som odpojená od ich zmýšľania, smejem sa, lebo ma prekvapuje, čo riešia, o čom hovoria, nad čím sa pohoršujú. Príde mi to absurdné. Musia mať aj iné stránky, nejaký dôvod prečo robia veci, prečo takí sú. Ale tak ako uznajte nemôžem to stále hľadať za nich. Asi mi neostáva nič iné len pokračovať v skladaní.

Weird, strange and peculiar

Už som tu dlho nič nenapísala a momentálne mám tak neopísateľné zvláštne obdobie a nič nepomáha, tak idem vyskúšať toto.

Čím ďalej tým ťažšie sa nútim do učenia. A pritom ma to baví aj všetko, ale mám hrozne taký márnivý a stupídny pocit, že keď za tridsaťdva dní zomriem tak by to bolo aj tak zbytočné. 

V poslednej dobe sa stále zamýšľam nad takými abstraktnými vecami ako o čom je vlastne ten život a ako sa za neho nič ani nedá stihnúť poriadne. A keď niečo chcete poriadne urobiť, musíte sa na to jednostranne zamerať a potom vám uniká veľa iných, zaujímavých vecí. A aký význam v tomto celom divadle má jednotlivec? Sa narodíte a všetko máte pripravené, každý vás obskakuje a potom všetko beriete ako samozrejmosť. Niekedy ľudia žili s vedomím, že sú tu len vďaka tomu, čo urobili ľudia pred nim a že sú na tom závislí aj ľudia čo prídu po nich a patrične sa aj správali. Teraz sa ľudia tvária, že sú nezávislí jednotlivci, môžu si robiť čo chcú a len si užívať život. Čo vlastne má zmysel urobiť v živote? Vynájsť peniclín, porodiť a vychovať 320 deti, z ktorých nejaké ďalše porodí nového Einstena alebo niečo úplne iné? Vždy som potrebovala mať pocit, že keď niekde som, niečo robím, niečo sa tým zmení. Možno len stačí niečo zmeniť, vytvoriť niečo nové. Vecí alebo ľudí. Žiť s vedomím, že každý koho spoznáte, tak naozaj spoznáte, sa tým nenávratne zmení a vlastne to, čím sa stane potom je tak trochu aj vašou zásluhou. Asi občas potrebujeme ľudí, aby z nás dostali to najlepšie, čím môžme byť. Opravili nás, odblokovali, hocičo, čo je potrebné.

Som pozerala také video "Why don't any animals have wheels?" áno, znie to absurdne, ale je dosť dobré (http://youtu.be/sAGEOKAG0zw) Podstata vlastne bola, že končatiny sú pre ich výhodnejšie, lebo kolesá sú síce dobré na ceste, ale na bežnom "prírodnom" povrchu veľmi neobstoja a zvieratá by si nikdy nestavali cesty, lebo sú príliš "nesebecké", keďže ich môže využivať hocikto komu sa zachce. Ľudia sú vlastne tak úplne skvostní ako živočíšny druh, vedia robiť nesebecké činy, prejavovať súcit, byť empatickí a napriek tomu vám z nich je poväčšine na vracanie. Čo robia, ako sa správajú. Lebo nerozmýšľajú, ale len konajú ako zvieratá, ale horšie, keďže to nerobia len na základe nejakých pudov, ale vždy je tam určitá prímes ľudskosti (teraz myslím tú odvrátenú stánku ľudskosti, ktorá je tiež tak veľmi typická pre ľudí).

Veľa rozmýšľam, možno až príliš. Niekedy mám pocit, že tým nič nedosiahnem lebo tu nemám s kým tie myšlienky zdieľať a rozvýjať čiže je to na hovno v podstate, lebo sama na nič neprídem.

Včera som si dala takú skvelú 10 km prechádzku, počas ktorej som na nič nemyslela, a mám pocit, že mi je lepšie. V poslednej dobe mám stále chuť tam ísť a stratiť sa. A potom sa znova nájsť. Lebo tak sa teraz cítim a je omnoho ľahšie nájsť sa v lese ako v živote.

Ňom ňom ňom

Mám sa skvelo. :) Začína jar, minulý týždeň sme tri dni boli kŕmiť divočákov a budúci ideme na hrad. Mám korčule v Brne a  v sobotu a v nedeľu sme boli behať, teda ja som sa korčuľovala, samozrejme. :D Ten pocit, keď som sa po pol roku korčuľovala, bol neskutočný.
Občas prší, hlavne ľuďom v hlave a potom nevidia veci, ktoré sú tu stále. Pekné veci. Len sa treba trošku pozrieť vonku a ísť niekde. Na hrad, na výlet s lamami, na priehradu a tak všeobecne všade, lebo VŠETKO BUDE. Milujem tú vetu. A ešte lepšie znie, keď vám to niekto povie. :)
"There is nothing either good or bad, but thinking makes it so." Musím si znova pozrieť Hamleta.